zážitkovo a.k.a. Miss Stredných Škôl 2013

Všetko to začalo v januári. Bolo 7-meho, snehu po kolená, zima ako v ruskom filme. Ja ešte s červenými/ryšavými vlasmi na hlave, s troma kilami viac ako mám dnes, v blúzke požičanej od maminy a nervami v koncoch. Ako morálno-psychická podpora pri mne sedí Bobinka a ja neviem, či sa mám smiať alebo radšej plakať. Do čoho sa to vlastne rútim? Je vôbec nejaká šanca, že uspejem? Ani na jednu otázku neviem odpoveď, no snažím sa to brať s ľahkosťou. Veľmi mi to nejde, preto ma Bobinka upokojuje a ja sa cítim ako pred „maturou“ zo slovenčiny. (To som vtedy ešte nevedela, aká tá maturita bude, všakže. Ale dnes to už viem a tie pocity sa k tomu dajú pokojne prirovnať.)

Prezliecť sa do plaviek a ide sa na to. Spolu s ďalšími 4 dievčatami čakáme na chvíľu s veľkým CH. Otvoria sa dvere a po jednom si nás volajú dnu. Je rad na mne. Nohy sa mi trasú ako dve osiky (škoda, že aj tak nevyzerajú :D), no snažím sa držať si štandard. Zdravé sebavedomé vystupovanie, čo najväčšia profesionalita, úsmev na perách. Prejdem sa v plavkách z jednej strany miestnosti na druhú, usmejem sa do foťáku, zodpoviem na pár otázok a ide sa na „čakačku“. „Boba, ja nepostúpim. Nemám šance.“ Boba ma upokojuje a mne to začína byť vlastne jedno. Ak nepostúpim, život pôjde ďalej. Presne tak, ako šiel doteraz.

Dvere sa otvoria a porota si náš zavolá „na koberček“. „Číslo XY a číslo ZY môžete ísť domov. Vy ostatné, postupujete.“ Povedali moje číslo? Neverím vlastným ušiam, že som ho nepočula. Pre istotu sa poobzerám okolo a ubezpečím sa, koľko ľudí z miestnosti odišlo. Tak predsa! Postupujem.

Vidíme sa 19teho na kastingu vo Valčianskej doline. Pod jednou podmienkou. Prídem s prirodzenou farbou vlasov…

Je 19. januára. Mám o pár centimetrov kratšie a o pár odtieňov tmavšie vlasy. S celou rodinkou sa rútime do haly v Impozante, ktorá je od steny po stenu preplnená krásnymi dievčatami s vlasmi minimálne po zem. Mám chuť sa otočiť vo dverách a utekať skôr, kým si ma niekto všimne. O 9:20 píšem Bobe, ktorá na mňa intenzívne myslí v pohodlí domova: „Och, chcem ist preč….vlasy po zem tu vsetky maju.!!“ Dievčatá majú obuté „štekličky“ a sukničky, ja som v čiernom roláku, legínach a čiernych čižmách (vonku je sneh a mínus 10, nezabúdajme), jednu obskakuje mamina ako dáka poddaná „sudička“ a krémuje jej telo (naozaj, nepreháňam, dodnes sa na tom doma smejeme.), druhej češe sestra vlasy. Môj ocino oznamuje, že on tam so mnou veru čakať nebude, brat piští, že chce ísť do „Mekáču“. Zlatý klinec doobedia je slečna, ktorá príde do haly s kufrom a vankúšom a pýta sa, ktorá je jej izba. Porotu však ešte nevidela a vetu o postupe nepočula, ako inak. Vlasy mi stoja dupkom. Bojím sa, sebavedomie a sebadôvera je na hladine -100. Niet si kam sadnúť, všetky dostupné stoly obsadili rodičia finalistiek. Niekde v rohu, pod oknom, je však jeden veľký stôl, ktorý je obsadený len do polovice. Sedí pri ňom krásna blondínka s úsmevom na perách, brunetka s ofinkou a pán v strednom veku, asi otec niektorej z nich.

Prisadneme si k nim a po chvíli sú už rozhovory v plnom prúde. Blondínka je Kristínka a má 15. Vyzerá však minimálne o 3 roky staršia odo mňa a ja z nej nemôžem spustiť oči. Pán v stredných rokoch je jej ocino a slečna s ofinkou kamarátka. Obe prišli na finálový kasting. Rovnako, ako ja. Sú od Zvolena. Rovnako, ako ja. (Aby sme si to upresnili, nežijem tam. 😉 Narodila som sa tam.) Sympatické mladé slečny, ukecané, vysmiate.

Čas ubieha a ide sa pred porotu. Podobný scenár ako pri prvom kastingu, avšak s väčším zložením poroty a ešte väčšou nervozitou.

Nejak bolo, nejak bude.

Postavia si nás všetkých 35 pred seba a vyberú finálovú 12tku. Som tam! Aj s Kikou! Skáčeme radosťou a štípeme sa, či to nie je len sen. Nie je! Nemusím mať ani vlasy po zem? Nemusím!

Berieme kufre, vankúše a začína sa naša púť Miss-kou. Spolu s Kikou obdivujeme výhľad z okna a pri vybaľovaní zisťujeme, čo všetko sme doma zabudli.

Nikdy predtým som nestretla človeka, s ktorým by som si tak rýchlo „sadla“. O čomkoľvek sme sa začali baviť, bolo to, akoby som ju poznala od detstva.

A už to išlo. Fotenie, nejaké tie dotazníky, samé dobré jedlo (to musím obzvlášť vyzdvihnúť, všade, kde sme boli, nám skvelo varili!), milí ľudia.

Dni nám ubehli a išlo sa domov. Plná hlava spomienok, radosť z postupu a tešenie sa na prvé sústredenie.

To sme absolvovali pri Terchovej, v nádhernom Rozsutci. Učili sme sa „chodiť“, zase neskutočne dobre jedli, veľa fotili, oddychovali, s babami sme sa ešte viac zblížili, strašne veľa sme sa nasmiali a užili sme si všetko naplno.

Potom nasledovalo sústredenie v Paríži. Pravda, bolo skôr výletom, ako sústredením, no zážitkom na celý život. Bolo nám strašne super!

Niekedy v júni Chorvátsko. Krásne teplo, čistučké more, deň plný „makania“ a smiechu.

Dni ubiehali ako voda a prišiel október. S ním aj finálový galavečer.

Na výhru som si nerobila žiadne nádeje. Išla som tam s tým, že posledný krát uvidím baby, šikovný team a poriadne si to užijeme.

Pokiaľ by ste sa ma na začiatku súťaže opýtali, prečo som sa prihlásila, určite by bola jednou z odpovedí „Chcem to vyhrať“. Postupom času sa to však zmenilo. Niežeby som to vyhrať nechcela. Chcela som. Veľmi. Ale sem-tam mi „ušiel“ jazyk a bola som drzá viac, než bolo vhodné. Za každú cenu som si chcela presadiť svoju pravdu a svojou „drzákovitosťou“ som zapríčinila, že moje šance na úspech boli, podľa môjho názoru, mizivé.

Preto som to už nebrala tak tragicky. Áno, stále som dávala zo seba maximum a snažila sa vystupovať najlepšie, ako som vedela, no stále ma škrelo to, že si neviem zavrieť ústa v pravý čas.

No nedalo sa s tým už nič robiť. Čo sa stalo, stalo sa. Späť som to už vziať nemohla…

Finále šlo rýchlo. Ani som sa nestačila „rozkukať“ a už bolo po tom. Stáli sme všetky na pódiu a čakali, ktorá bude Miss Stredných Škôl 2013. Druhá a prvá vicemiss. Medzi nimi môj typ na víťazku. Nevedela som si tým pádom predstaviť, kto by mohol vybrať a tak som len netrpezlivo čakal, ktoré číslo a meno padne.

Padlo číslo 3. Padlo moje meno.

A padla som ja. Teda, skôr nejaký ten kameň z môjho srdca. Zistila som, že zázraky sa dejú, že treba len veriť, že všetko zlé je na niečo dobré, že všetko, čo robím, musím robiť na maximum, že šťastie sa na vás usmeje vtedy, keď to najmenej čakáte…

Ďakujem všetkým, vďaka ktorým som mohla prežiť tak nádherný takmer trištvrte rok plný skvelých zážitkov. Boli svetlé, boli tmavšie momenty, no vždy nám bolo najlepšie, ako sa len dalo. Spoznala som neskutočne skvelé dievčatá. s niektorými som si mala povedať viac, s inými menej, s niektorými sme dokonca ani o pol štvrtej ráno nemali „dosť“ a ústa nám mleli a mleli, tak to však vždy býva. Spoznala som veľa šikovných ľudí, ktorí nám nesmierne pomáhali a stáli pri nás počas celej súťaže. Videla som veľa krásnych miest a precestovala tri krajiny. Užila som si kopec zábavy a zážitkov mám toľko, že ich ani nedokážem spočítať.

Ďakujem pánovi riaditeľovi, ďakujem Karin, ďakujem Zuzke a Janke, ďakujem fotografom, ďakujem Kikuške, Alex, Anežke a Kajke. Ďakujem Romanke, Dominike, Klaudy, Aďke, Nii, Lujze, Deniske a Evelyn.

Ďakujem tiež Dávidovi, ktorý mi pomohol s voľnou disciplínou.

Samozrejme, ďakujem i Maminke a Ocinovi, že boli počas celej súťaže so mnou trpezlivý a podporovali ma.

A veľké ďakujem všetkým, ktorí ma na finále prišli podporiť.

Súťaž ostane navždy v mojom srdci a je to pre mňa obrovská skúsenosť do budúcna.

Pokiaľ máte nejaké otázky, pokojne sa pýtajte. 🙂

A ozaj. Tie vlasy sa prefarbiť predsa len oplatilo…

🙂