.vec verejná & pastelový outfit

Včera večer som bola s Nat v Slovenskom Národnom Divadle na Adelu a jej talkshow Trochu inak. Priznám sa, že do divadla som zavítala po veľmi dlhom čase, takže sa vo mne bilo nadšenie a výčitky zároveň. Aj napriek tomu, že si už pár rokov hovorím, že ho budem navštevovať pravidelne, akosi sa mi nedarí skĺbiť všetko moje „chcenie“. Čas od času ma síce osvieti a poviem si: „Ideme do divadla“, no snáď vás neprekvapí, že v danom momente je každé predstavenie vypredané.

Každopádne, tento raz sa to podarilo a ja som sa tam ocitla tak trochu nečakane – vďaka Nat a jej kamarátke, ktorá nemohla ísť (za čo som jej, aj keď to vyznie komicky, nesmierne vďačná). Síce sa ma Nat predtým asi desaťkrát opýtala, či mi naozaj nevadí, že pôjdem s ňou a či nemám veľa roboty (neviem, asi som vyzerala, že mám veľa roboty alebo čo), som rada, že s tým po čase prestala a zmierila sa s faktom, že čas s ňou trávim naozaj veľmi rada.

Večer bol veľmi príjemný, z toho, ako vyzeralo javisko, som „padla na zadok“, no a výborný bol aj výber hostí – „človečina“, ktorá z nich dýchala, bola neskutočne nádherná a verím, že ak si show pozriete deň pred Vianocami v telke, budete to cítiť rovnako.

O čom som vám však chcela dnes primárne napísať, respektíve, nad čím som sa počas/po talkshow zamyslela, bol fenomén, ktorý by som v skratke nazvala: vec verejná. Chytáte sa? Viete, na čo myslím či narážam? Poďme pekne poporiadku.

Vec verejná

Adela párkrát zavtipkovala na adresu toho, že sa jej nedarí otehotnieť. Úplne zľahka, nenútene, tak trochu ironicky, no stále nie cez čiaru. Ľudia sa zasmiali, pousmiali, show išla ďalej. V tom som si však uvedomila, aké to musí byť pre človeka psychicky náročne, keď je braný ako „vec verejná“ – keď o jeho problémoch všetci vedia, keď je neustále na očiach, keď každý čaká a pozoruje, aký krok urobí. Obdivujem, ako to (minimálne naoko) s nadhľadom zvláda.

Ale nejde iba o Adelu. Mám pocit, že mnoho z nás automaticky berie ľudí okolo seba ako „vec verejnú“. Počul som tvoje meno, videl som tvoj Instagram či Facebook, poznám tvoju sesternicu z druhého kolena, stáli sme vedľa seba na parkovisku pred Tescom, vystupovali sme z rovnakého autobusu, máme rovnakú farbu trička = poznáme sa. Zdajú sa vám tieto príklady absurdné? Možno aj trochu sú, no z mojej skúsenosti, veľa ľudí pokladá práve takéto absurdnosti za znak „spojenia“ či „familiárnosti“.

Fenomén „vec verejná“ sa netiahne iba s ľuďmi, ktorí sú na očiach, v televízii či súčasťou showbiznisu. Je aj medzi nami, „obyčajnými“, šíri sa ako pliaga už niekoľko generácií. Chceme vedieť všetko a o všetkých, rozprávame všetko a o všetkých a aby toho nebolo málo, ešte sa aj vo všetkom a vo všetkých vyznáme.

Tak schválne, koľkokrát ste sa o sebe dozvedeli niečo, čo ste o sebe vôbec netušili? Alebo sa do vás „pustil“ človek, s ktorým sa vôbec nepoznáte, no očividne má recept na váš život? A čo tak suseda, ktorá všade bola, všetko videla a ako bonus vie všetko aj o vás?

Viem, viem, jemné „klebety“ nikdy nie sú zlé, napokon, všetci sa k nim čas od času uchyľujeme, no určite by nám bolo na svete lepšie, keby sme sa začali starať primárne o vlastné blaho a zbytočne do všetkého „nešprtali“.

Pastelový outfit

Dnes by som vám rada ukázala tento pastelový outfit, ktorý patril v závere jesene k mojim naj. Áno, už tu máme zimu, no priznám sa, že keď som v Bratislave a nie je mokro, bez zaváhania obúvam tenisky, takže tento outfit by som si pokojne obliekla aj teraz. Najmä z dôvodu, že táto bunda je v kombinácii so svetrom extrémne teplá, takže by mi nevadilo ani chladnejšie počasie. A holé členky? Málokedy sa stane, že mi je zima od nôh. Patrím skôr k tej skupine ľudí, ktorí musia mať bezpodmienečne v teple ruky, pričom by som mohla pokojne chodiť aj bosá.

Foto: Peter Antal

Tenisky: Adidas Falcon, Nohavice: Forever 21, Sveter: Forever 21, Bunda: Weekend Max Mara, Kabelka: LOOSA, Okuliare: Showpo, Hodinky, náramky: TOUS

Love, peace and fashion