Tancujem, teda som.

Začala to dávno. Niekedy v čase, kedy som vedela napočítať maximálne do 10, nosila zásterku s dalmatínkami a fontánku na hlave. Len takú malú, asi 5 centimetrovú, doplnenú ofinou zo štyroch vlasov. Spievala som piesne od Spice Girls a zbožňovala Rickyho Martina. Keď sme chodievali vonku, skákali sme cez gumu a vešali sa po preliezkách. Pár krát sme i popadali na hlavu, no nikomu to nevadilo. Asi iba mamičkám, ktoré videli odreté ruky, zmodreté kolená a roztrhané tepláky lepšie, ako my deti. V cukrárni na námestí som si pýtala výlučne jahodovú a do kostola nosila ružový kabát s kožušinkou. Bolo mi krásne a bola som šťastné dieťa. Žijúce v ružovom svete a pod ochrannými krídlami rodičov, ktorí ma príkladne usmerňovali a podporovali vo všetkom, čo sa mi v tom čase páčilo.

A niekedy vtedy sa to stalo. Mala som 4 roky a oblečená v čiernom tanečnom drese som si pod pazuchou niesla ružové cvičky. (Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, áno, mala som 4 roky. Neskúšajte sa zbytočne rozčuľovať, ako to raz urobil anonym v komentároch pod článkom o tanečných fotkách. Len si budete zbytočne skracovať život.) Prvý krát som prekročila prahy dnes už neexistujúceho „Céčka“ (bývalý-bývalý Prior v Poprade), kde v tom čase sídlil TK Trend. Tanečný „gigant“, ktorého členmi boli talenty ako Melánia Kasenčáková, Dobrava Škvaridlová alebo chlapci z OutBreak Crew. Ohromená „veľkáčmi“, ktorí tancovali, akoby to mal byť ich posledný tanec. Myšlienky a pocity vyjadrené telom, 25 ľudí tancujúcich ako jeden, prepojené telá a duše, ktoré si toho spolu preskákali mnoho-výhry či prehry. Scénický tanec, disco, hip-hop, break dance, electric boogie, show dance alebo kabaret. To všetko vtedy mali, to všetko bolo tak nádherné a veľkolepé. A ja som bola toho súčasťou. Chodili sme na vystúpenia a súťaže, ako malé sme boli „hotové“ z „brejkerov“, chceli sme tancovať tak dychberúco, ako tí skúsení. Vidieť, cítiť, prežívať a tancovať, to bol zmysel môjho života. Od prvého momentu, až do dnes.
Trend sa pomaly preformoval a dnes naň spomínam ako na „staré dobré“ časy. Ľuďom, ktorí ho tvorili, budem do konca života vďačná za všetko, čo som vďaka nemu videla a prežila. Dnes som súčasťou SZUŠ Fantázia vo Svite, kde ma však stále, už 15 rokov, vedie tá istá trénerka, ktorá ma videla vchádzať cez prah „Céčka“ po prvý krát, Janka Gregorová (a.k.a. pre „Trenďákov“ Magy/Megy). Je ako moja druhá mama. Predstavte si, že s niekým trávite 3 poobedia do týždňa, celých 15 rokov. Myslím, že za ten čas už viete jeden druhého odhadnúť a „poznáte ho ako svoje topánky“.
Nepamätám si, že by som niekedy mala obdobie, počas ktorého by som mala chuť všetko zahodiť a nechať to tak. Už od prvého momentu som to milovala a milujem dodnes.
Tanec je ako droga. Rozlieva sa do žíl, prechádza celým telom a odnáša vás do nepoznaných výšin. Tanec je ako láska na prvý pohľad. Rozbúcha vám srdce, roztrepoce motýlie krídla a odnesie vás kamsi do cukrových oblakov. Tanec je ako beh na dlhé trate. Aj keď niekedy nevládzete, z útrob vašeho vnútra sa z ničoho nič v poslednej chvíli vyvalí chumáč energie a vy v diaľke vidíte cieľ, po ktorom ste tak dlho túžili.
Moje telo proti nemu bojovať nedokáže…
Keď počujem hudbu, celé telo sa zrazu ocitne mimo času a priestoru. Nechávam sa viesť dušou, splývam z hudbou, dávam zo seba všetko, čo v daný moment dať môžem.
Smútok, láska, radosť, dve tváre, čierna, biela, deň, noc, mier, vojna, zlomené srdce, pokoj v duši.
Všetko sa dá vyjadriť tancom. Všetko, na čo si len spomeniete. Asi preto ho tak zbožňujem…

Milujte to, čo robíte. Nech vás neopúšťa vášeň a ak s tým raz skoncujete, nenechajte to odísť z vašeho srdca. 

Ďakujem Martinovi a Jožkovi za prekrásne tanečné fotky, mojím rodičom za psychickú a najmä finančnú podporu a Magy za všetky tie roky.
Na „domácej“ pôde sú to moje posledné mesiace. Verím však, že ma táto láska nikdy neopustí, nech budem kdekoľvek.

Zároveň je tento článok prvým článkom na novom blogu. Od dnešného dňa ma nájdete pod adresou www.sweetladylollipop.com

Dúfam, že sa blog, aj napriek novej adrese a dizajnu, stane miestom, ktoré budete radi opakovane navštevovať.

Som veľmi rada, že svoje pôsobenie na Blogger ukončujem s počtom krásnych 700 sledovateľov a viac ako 1800 návštevami denne. Naďalej ma môžete sledovať prostredníctvom FB, Bloglovin, Instagram-u alebo Twitter-u. Ak máte nejaké otázky, stačí, ak vyplníte pár políčok v sekcii Contact Me a e-mail si ma už bezpečne nájde. (:

Obsah blogu prejde taktiež menšími zmenami. Mám určitú predstavu. Bola by som rada, ak by sa môj blog stal miestom, ktoré nebude len o príspevkoch s outftitmi a oblečením. Skôr taká všehochuť, ktorá, dúfam, prinesie inšpiráciu širšej skupine čitateľov. Popretkávaná chutnými nedeľnými receptami (tzv. nedeľné príspevky, v ktorých by som rada opísala postup mojich obľúbených chuťoviek – jednoduché, no rýchle a fajnové koláčiky, krémové polievky či iné dobroty, ktoré má v danom čase chytili za srdce), momentami z môjho života (kde sme boli, čo sme videli, kde sa nám páčilo, čo sme ochutnali a kúpili. Keďže sme národ zvedavý a radi sa „pletieme“ do života iných, poodhalím vám čosi zo svojho súkromia a možno čiastočne uhasím vaše zvedavé ušká a očká. Myslím, že bude fajn, ak uvidíte „druhú stranu mince“. Nielen „handričky a botičky“, ale aj všetky tie klasické radosti, ktoré si každý z nás užíva.  Blog je celkom zradná záležitosť, keďže vidíte len kúsok celku, kúsok človeka, ako osobnosti a možno si niekedy priskoro utvoríme názor o niekom, koho vôbec nepoznáme, nesprávne. Preto budem rada, ak sa odrazím z takej tej „povrchnej“ sféry a ukážem Vám, aká naozaj som.) (: či mojím pohľadom na svet.

Love, peace and fashion Ivanka

Foto: Martin Krystynek