.som žena. rovnaká ako ty & beautiful eden

Dnešný článok vznikol v spolupráci s vôňou Beautiful Eden od Betty Barclay.

Púšťam si novinku, ktorá pribudla na Youtube pred pár dňami. V klipe sa vlní večne zvodná Dara v ešte zvodnejšom body, prevaľuje sa v perinách akejsi postele. Má skvelé telo a vyzerá, že je so sebou viac než spokojná. Pohľad na ňu ma vôbec nerozhorčuje. Nezávidím a nepozastavujem sa nad tým, prečo je v klipe (opäť) polonahá. Keď to tak chce, nech sa páči. Práve naopak, cítim sa byť motivovaná. Dúfam, že keď budem v jej veku, budem mať aspoň sčasti takú postavičku. Neviem, pohľad na obnažené telo beriem už akosi prirodzene. Veď ho máme predsa (skoro) všetci rovnaké. Keď má niekto chuť a nutkanie ho v rámci hraníc vkusu ukazovať, som s tým v pohode. Ako tak pozorujem jej pohyby, spomeniem si, ako dlho som netancovala! Už aj otváram nové okno, do ktorého vpisujem moju obľúbenú tanečnú pesničku.

Daru však ešte nevypínam, chcem si to vypočuť až do konca. V troch štvrtinách pesničky skĺznem do sekcie komentárov, kde sa strieda kritika s rozhorčením. „Vyhráva“ komentár v znení: „zabudla kolko ma rokov … ale vsak aj rozpadnuta madonna sa hra na 18stku… asi je to inn ? moj nazor…“ Vypleštím oči. Najskôr si poviem, že to asi napísal nejaký zakomplexovaný obmedzený chlap, ktorý si nevidí na špičku nosa. Keď sa však pozriem bližšie na fotku, zistím, že ide o ženu. Kliknem na fotku užívateľky a zobrazí sa mi profil mladej baby. Tipujem, tak do tridsiatky. A prvé, čo mi napadne, je otázka, prečo sme my ženy voči sebe také úbohé…

Budeme rady, ak budeme v jej veku vyzerať aspoň spolovice tak dobre. Druhá vec – to máme akože hranicu, kedy je už žena za hranicou? Vôbec to predsa nie je o tom, čo je „in“ a čo nie. Ak sa žena cíti vo svojom tele dobre, prečo to nemôže ukázať? Nech má, pre mňa za mňa, aj šesťdesiat. Za tretie – uráža ma to. Najmä ako ženu. Veď všetky starneme, nik nie je mladý večne. Čo je na tom zlé? Je to snáď nejaká choroba?

Som…

Práve v tomto momente sa cítim rozhorčená, nahnevaná, dotknutá, smutná a zahanbená zároveň. Kvôli Dare, kvôli nám ženám a tiež kvôli tej slečne, ktorá písala komentár. Asi je nutné podotknúť, že nie som a ani som nikdy nebola nejaká veľká fanúšička Dary Rolins. Ale rešpektujem ju – či už ako umelkyňu, alebo ako ženu. Jej hudba je podľa môjho názoru presne to, čo chcú „normálne“ baby počuť v radostných, smutných či bežných situáciách. Chceš tancovať? Pusti si Daru. Chceš si v aute spievať? Pusti si Daru. Chceš niečo na odľahčenie myšlienok? Pusti si Daru. Chceš sa preniesť cez chlapa? Pusti si Daru. Chceš sa cítiť sebavedome? Pusti si Daru.

Jej piesne nie sú vrcholom hudobného umenia, no sú príjemné. Neviem, prečo sa všetci stále tvárime tak dôležito – akoby sme každý deň počúvali Bacha, čítali Tolstoja a jedli 7-chodové menu v bielych rukavičkách. Mám pocit, že dnes je v mnohých kruhoch hriechom čo i len pomyslieť na nejaký druh nižšej kultúry. Priznať sa v spoločnosti, že si občas vypočujem Daru, že sa zasmejem na Maniačkách a že si prečítam Evitu? Neexistuje! Áno, vysoká kultúra je pekná vec, ale v živote predsa potrebujeme rovnováhu. Podľa mňa nám toto tvárenie sa seriózne a hra na „paničky z Upper East Side“ veľmi nejde. A už vôbec nám nepristane!

#sticktogether

Späť však ku komentáru. Prečo sebou navzájom pohŕdame? Prečo sa potrebujeme nad niekoho vyvyšovať? Prečo máme nutkanie niekoho prácu či záľuby znevažovať? Viete, ja sa ani nečudujem, že nás chlapi majú často za hlúpe slepice, keď sa správame takto. Miesto toho, aby sme držali spolu, si navzájom podkopávame nohy a robíme si napriek. Žienky, buďme k sebe milšie. Prestaňme už medzi sebou bojovať a správajme sa normálne. Nebuďme afektované, nepredvádzajme sa. Ak sa nám niekto nepáči, nechajme ho, nech si robí, čo chce. Ak sa nám niekto/niečo páči, podporme ho/to, pochváľme ho/to a vesmír nám to vráti.

Nie, nechcem znieť ako „slniečkar“ (a čo to vlastne už dnes znamená?). Len ma hnevá, že si neuvedomujeme, že ak niekto niečo vytvorí či prezentuje, robí to preto, lebo má z toho radosť. A pokiaľ je to niečo etické a nepresahuje hranice morálky, nevidím dôvod, prečo by to mal nejaké náhodný okoloidúci ofrflať len preto, lebo to nie je podľa jeho vkusu. Aký problém nájsť si o pár metrov ďalej svoj piesok a postaviť si hrad podľa svojho gusta? Rozdávajme radšej pekné slová a inšpirujme sa navzájom. Samozrejme, dobre mienená rada či konštruktívna kritika nie je nikdy zlá, ale pohŕdanie, ohováranie či zosmiešňovanie je zbytočné. Nezabúdajte, že všetko sa nám v živote vráti – ako škaredé, tak aj tie pekné slová a skutky.

Betty Barclay Beautiful Eden

Séria fotiek, ktorú dnes vidíte, vznikla k novej vôni Beautiful Eden od Betty Barclay. Je jemná ako kvetinka a ja som sa do nej zaľúbila na prvé ovoňanie. Je dokonalé ženská, čo je aj dôvod, prečo sa tu objavuje práve dnes. Hlavu tvorí hruška, čierne ríbezle a mandarínka, srdce zase pivónia, egyptský jazmín a konvalinka a základ vône céder, santal a vanilka. Je svieža a ľahučká, ideálna na denné nosenie. Jej ovocno – kvetinový nádych drží na tele počas celého dňa a je to presne ten typ vôňe, v ktorej cítiť jar. Páči sa mi jej praktický flakón, ktorý sa zmestí do každej kabelky a tiež fakt, že nestojí celý majetok.

Celkovo, všetky vône od Betty Barclay sú veľmi príjemné a ešte sa mi nestalo, že by sa mi niektorá z nich nepáčila. Dokonca mám tendenciu, že s každou novou vôňou sa do značky a jej portfólia zamilujem čoraz viac. Beautiful Eden na jar určite odporúčam vyskúšať a neviem sa dočkať, aké novinky prinesie BB na leto!

Milé ženy…

..ste krásne! Viete o tom? Ste šikovné, bystré, stíhate sto vecí naraz a stále by sa vám do nabitého programu zmestila ešte jedna naviac. ❤ Dúfam, že ste dnes mali krásny deň. Že ste sa veľa usmievali, že ste dostali kompliment, prianie či kvietok a že ste si to dnes poriadne užili. Prajem vám k sviatku všetko najlepšie, oslavujte samé seba a všetky vaše obľúbené ženy naokolo nielen 8. marca, ale po celý rok. Majte sa radi, majte radi to, čo robíte a buďte šťastné.