sme len ľudia.

Chcela som dnes o povrchných a plytkých rečiach. Ale tie budú na programe nabudúce. Na ich napísanie mám celú dlhú-predlhú cestu do Strasbourgu, tak si na tom dám záležať.

Dnes si dáme o už raz spomínanom fotení.

Ako ste si už pri niektorých fotkách mohli všimnúť, s Martinom, a.k.a. jedným z najlepších fotografov na SK scéne (minimálne pre mňa a súdiac podľa posledných úspechov, i pre odbornú porotu a širokú svetovú verejnosť), máme radi extrémne (a bláznivé) podmienky. Ateliér a „teplo domova“ sú síce čarovné (pre každého, vrátane nás), ale fotografie v „teréne“ sú predsa len zaujímavejšie a pravdu povediac, ich fotenie je i niekoľkokrát zábavnejšie. Situácie, pri ktorých sa nám točí hlava, situácie, kedy omŕzajú nohy, situácie, v ktorých nevieme, či sa chceme smiať alebo radšej plakať, situácie, kedy si odierame ruky, ponárame sa do chladného jazierka či nám zateká do topánok, situácie, v ktorých preklíname, že sme sa na niečo také vôbec dali nahovoriť, resp. že sme si niečo také vymysleli.

Aj toto fotenie bolo podobné. (Prvú časť fotiek nájdete tu!) Tak trochu extrémne, viac-menej bláznivé, každopádne iné. Teplomer ukazoval 5°C, slnko len z času na čas prekukovalo pomedzi mraky a kedysi zľadovatená zem sa menila na bahnitú kašu, ktorá sa lepila na topánky. Cesta k miestu fotenia síce nebola tŕnistá, no rozhodne bola plná blata a predierania sa pomedzi stromy, ktoré bolo poznačené i jedným menším pádom (Teraz budem žalobaba. Martin nezvládol nápor techniky a šmykľavú cestu pod nohami a skončilo to pádom do prázdna, resp. do blata…darmo, pre všetko-najmä pre fotky, sa trpí.). Všade navôkol veľa vody, ktorá nám pri každom kroku zatekala do topánok a vietor, ktorý nám občasne poriadne „vyšľahal“ líca. Nebol to síce „Boj o prežitie“ s Bearom Gryillsom, no v niektorých momentoch sa tomu to fotenie podobalo.

No poviem vám, stálo to za to…