shut up and drive.

Nikdy som nechápala, prečo ľudia vo filmoch, knihách či reálnom živote po hádkach a iných životných momentoch, ktoré dvíhajú tlak, nasadajú do áut a „ufujazdia“ kamsi cestou-necestou. (Pravda, niektorí potom skončia v pube s pohárom opojného moku, no to je len realita amerických trhákov.) No väčšina len blúdi cestami, noha na plyne a v hlave kopec myšlienok. Pre mňa predtým len mrhanie benzínom a zbytočné znečisťovanie drahej matky prírody. Čo je teraz?

Raz som povedala, že nemusíme všetko zažiť, aby sme sa dokázali vcítiť do určitej situácie, či aby sme niečo pochopili. No v tomto prípade to neplatilo. Musela som to zažiť, aby som to pochopila.

Nebola som síce po žiadnej hádke ani udalosti, ktorá by mi privolávala infarktové stavy. Len som šla na staré vojenské letisko korčuľovať sa. V kufri auta tie zázraky na kolesách a chrániče na ruky, v aute hudba z „reprákov“ miešajúca sa s pradením motora a pravidelným pohybom kolies, na starej ceste k letisku len ja a môj červený šíp. (Nie, nemám Ferrari. Ale čo nie je, môže byť.) A tam, niekde medzi poľom, potokom, Vysokými a Nízkymi Tatrami, som si to uvedomila. Teda, cítila som to už predtým, no teraz to už bolo jasné ako facka. Mám novú závislosť. Novú drogu, ktorá sa bezbolestne (na prípadné úrazy sa pýtajte ockovej či mamininej peňaženky) a beztrestne rozlieva do žíl, ktorá ma zalieva pokojom, dáva priestor myšlienkam a úsmevu blázna. Neraz som sa totiž pristihla pri tom, ako sa, celkom ako pacienti z oddelenia duševných chorôb, priblbo a bezdôvodne usmievam počas toho, ako si to auto „fachčí“ do zákruty, alebo od vzrušenia špúlim a kúšem si pery, pričom intenzita špúleniokúsania sa zvyšuje s polohou nohy na plyne. Milujem to. Zbožňujem jazdiť, vychutnávať si krajinu mihotajúcu sa za oknami, vietor vo vlasoch, ktorý prúdi cez otvorené okná, objavovať nové cesty, vidieť staronové kraje z inej perspektívy, iného uhla. Už od mala som milovala cestovanie. Keby som mohla, odjazdila by som trebárs i na kraj sveta. Žiaľ, zatiaľ mám vodičák len mesiac, takže žiadne veľké cesty „nehrozia“, no časom, ktovie…

Možno to bude skôr, než stačím povedať „Love, peace and…“

Každopádne, už sú mi tie scény vo filme viac než jasné. A pravdu povediac, už sa tým hrdinom (v reáli či vo filme) nečudujem. Je to také oslobodzujúce!

Samozrejme, ten pocit slobody by som si nemohla vychutnať, nebyť mojich skvelých rodičov, ktorí mi prejavili dôveru a už v deň, keď som dostala vodičák, som dostala do ruky i kľúče od auta a zvolenie jazdiť sama. Za to im veľmi ďakujem.

Tiež som zistila, že milujem rýchlu (no bezpečnú) jazdu a adrenalín v krvi. Ja si s mojím autíčkom veľmi dovoľovať nechcem (za prvé, rýchlostne by to asi nezvládlo, za druhé, nemám toľko skúsenosti a odvahy riskovať a ohrozovať môj či cudzí život), no keď sedím pri niekom, kto jazdí rýchlo, no viem, že bezpečne, cítim sa vo svojom živle. (Ak niekto nevie, ako to je „rýchlo a bezpečne“, rada ho vezmem na výlet. 🙂 Teraz seriózne. Užiť si, čo tie silné stroje dokážu, no nikoho neohroziť, ani nezanechať na ňom stopy- či už duševné alebo fyzické.)

Odkedy jazdím, vždy mám v aute pri sebe pár tenisiek. V tých sa mi šoféruje najlepšie a nemusím sa báť, že budem mať na ďalší deň svalovicu na nohách. (Ako to bolo jeden krát, keď som mala podpätky a celú cestu som nohy držala viac-menej vo vzduchu, aby som nezodrala podpätky a aby sa mi nedajbože nezasekli.)

A keďže je jednoduchšie neprezúvať sa pri každom na/vystupovaní, tentokrát som outfit doladila k teniskám.

Taška, ktorá farebne i štýlovo ladí s teniskami, šiltovka s kamienkami, ktorá sport-chic outfitu dodá ten „chic“ výraz a šaty jednoduchého strihu so skvelého stretchového materiálu, v ktorých môžem pokojne i behať. (Dobre, to asi nie. Na to mám bežecké legíny, ale tak obrazne…Veď viete, že milujem šaty.)