.self-acceptance

Jednou z najťažších vecí v živote je prijať seba samého a akceptovať to, čo nám osud nadelil. Znie to ako klišé, ale úprimne, koľkokrát do dňa sa sťažujete na to, ako vyzeráte, analyzujete, kde máte čoho príliš veľa či kde máte čoho príliš málo? Chceli by ste dlhšie vlasy/menšie prsia/chudšie nohy/väčší zadok/jednoducho to, čo nemáte a pravdepodobne ani nikdy nebudete mať?

Boj na všetkých frontoch

Všetci s tým bojujeme. Ty, ja, kamošky, maminy, ženy, ktoré stretávame na ulici, a dokonca aj ženy, ktoré vidíme v časopisoch! Porovnávame sa, chceme sa podobať a máme pocit, že nie sme dosť dobré. Pri pohľade na krásky s dokonalým úsmevom, plnými prsiami, chutným malým noštekom, zdravými hustými vlasmi, bezchybnou pleťou a nohami „až po zem“ sa máme niekedy chuť schovať do najhlbšej jaskyne a už nikdy sa z nej nevrátiť. „Kradnú“ nám našich chlapov, ktorí im „lajkujú“ fotky a tajne-netajne o nich snívajú. Aj Vy vtedy máte chuť tej „nádherke“ odtrhnúť hlavu? Ja áno!

Lebo mám na môj vkus nespravodlivo malé prsia, príliš hranatý nos, široké stehná, krátke vlasy, široký pás, guľaté líca a takto by som mohla pokračovať donekonečna. Chcela by som krásne lícne kosti, husté vlasy pod lopatky, céčka prsia, útle ramená, taký ten „sexy cica-mica look„. Alebo radšej cool girl do pohody, ktorá nič nerieši, je za každú srandu, super komunikatívna s veľkými očami a chutnou tváričkou? Ja vlastne ani neviem. Viete, ako to je, vždy chceme to, čo nemáme a to, na čo by sme mali byť hrdé, na to zabúdame.

.self-acceptance

Prijať svoju osobnosť, svoj vzhľad, svoje chyby a rozhodnutia je pre mňa ako pre človeka asi tá najťažšia vec v živote. Priznávam, veľký dopad na to, ako vnímam samú seba, ako sa cítim a čo s tým hodlám urobiť, majú bez pochýb média a internet. Niekedy sa strácam v tom, kto som a snívam o tom, kým by som chcela, no nemohla byť. A prečo? Asi kvôli tomu, že žijeme v chorej dobe, ktorá nám diktuje, čo je in, čo sa bude chlapom páčiť (nech si hovorí kto chce-čo chce, z vlastnej skúsenosti viem, že istý štandard bude vždy viac „hot“), čo je správne a čo nie.

Cesta k sebaakceptovaniu je asi tá najdlhšia a najkomplikovanejšia zo všetkých. Niekedy Vám v tom pomôže človek, ktorého milujete, inokedy na to musíte prísť samé. Ja som niekde na polceste, sú veci, ktoré by som dnes nemenila, napriek tomu, že kedysi som sa za ne hanbila alebo sa mi na mne nepáčili. No stále sú tu aj veci, ktoré ma pri pohľade na seba samú či na moje rozhodnutia a správanie hnevajú a keby sa dali mávnutím ruky vymeniť, neváhala by som ani sekundu.

.jednoducho ja

Viem tancovať, milujem jedlo, rada varím (keď sa mi chce, samozrejme), venujem sa tomu, čo ma baví, cvičím, lakujem si nechty, snívam, obliekam sa, nakupujem, zbožňujem sladkosti, milujem, študujem, mám dni, kedy som úplne lenivá, náladovo odporná a podráždená, potom dni, kedy sa veľa a bezdôvodne smejem, nahlas spievam, tancujem okolo vysávača, tvárim sa, že som vo videoklipe, neviem dokonale vyleštiť náš sklenený stôl v obývačke, niekedy odvrknem, aj keď to tak nemyslím, flirtujem, tvárim sa, že som neviditeľná, cítim sa ako femme fatale, nemám chuť vstať z postele, hnevám sa, že som nedostala kvety, žiarlim (a väčšinou bezdôvodne- dúfam), závidím (snáď len trochu), mám dni, kedy sa bezdôvodne rozplačem či rozcítim, predstavujem si, ako bude možno raz vyzerať moja svadba, moje deti, môj dokonalý život, začervenám sa, keď mi niekto polichotí, prdím (samozrejme, iba takto), býva mi ťažko (na duši a aj na tele), súcitím, chcela by som zachrániť všetkých chudobných a chorých sveta, všetky mačky, všetkých psov a siroty.

A stále som to ja, s hranatým nosom, širokou sánkou a malými prsiami. A viete čo? Asi som na to hrdá. Lebo ak nebudem ja, kto to za mňa urobí? (:

Sebavedomie

Ani celkom neviem, babule, dámy, žienky, čo konkrétne som tým chcela povedať. Asi sa len trochu „vypísať“ a ukázať Vám, že v tom nie ste samé. Že každá máme svoje trápenie a aj keď môžu isté veci pôsobiť ružovo, väčšinou ružové vôbec nie sú. Viete, koľko nádherných (ale naozaj že neskutočne krásnych), dobrých, inteligentných a šikových žien poznám, o ktorých by ste si mysleli, že môžu mať všetko na svete, a predsa sa trápia? Život je zvláštna zhoda náhod, čo Vám budem písať, veď to poznáte.

Prajem nám všetkým, aby sme v živote zažívali chvíle, kedy sa cítime sebavedome a spokojne. Aby sme nikdy nemali pocit, že nie sme pre niekoho dosť dobré (až mi samej nad sebou slza vyšla, lebo presne viem, čo to znamená). Aby sme nikdy nemali pocit, že musíme vyzerať inak/správať sa inak/rozhodovať sa inak, aby nás niekto miloval a aby si nás všimol. Taký človek si nás nezaslúži. Viete o tom, však? (:

Ak sa budete cítiť dobre, budete tak aj vyzerať! ♥

Fotenie- Michal Páleš

Píšem o sebavedomí a pripájam fotky, vďaka ktorým sa tak cítim. Ich autorom je fotograf Michal Páleš a vznikli týždeň (a čosi) dozadu. Fotili sme niekoľko hodín, na druhý deň ma z niektorých póz bolelo celé telo, no stálo to za to! Som z nich nadšená. Michal je veľmi šikovný, profesionálny a trpezlivý. S fotkami sa krásne pohral, sú jemné, možno trošku viac extravagantné, než to, na čo ste na blogu zvyknuté, no stále krásne ženské a vkusné. (Aspoň podľa mňa.)

Bolo mi cťou s ním spolupracovať a pokiaľ ste niekedy túžili po podobných záberoch, no nemali ste odvahu, hovorím Vám, choďte do toho!