.rýchle leto & poklad zo „sekáču“

Pôvodný plán bol napísať vám dnes článok o Instagrame, ktorý mám v hlave už dlho. (A stále sľubujem, že ho už konečne napíšem.) Bude však musieť (zase raz) počkať, pretože mám dnes na srdci iné veci a pravdu povediac, nemám takú časovú kapacitu, akú by som na jeho napísanie chcela mať. Veď viete, článok bude dlhší a na jeho napísanie potrebujem náležitý kľud – toho však v posledných týždňoch veru nejako extra nemám.

Je začiatok septembra. Keď poviem, že leto mi zbehlo doslova lusknutím prsta, nepreháňam. „Letovať“ sme začali ešte koncom júna v Portugalsku – lepší štart prázdnin som si ani nemohla želať. Čas mi tam plynul veľmi pokojným a pohodovým tempom a počas tých dvoch týždňov, ktoré sme tam strávili, sme toho videli toľko, až sme mali pocit, že sme tam boli mesiac. Vrátili sme sa v druhom júlovom týždni a potom sa tá pohoda akosi vytratila. Teda, niežeby som si neužívala teplé dni, bolo mi „hej“ aj naďalej, ale išlo to omnoho rýchlejšie. Deň po dni, týždeň po týždni – mám pocit, akoby tie dni nemali dvadsaťštyri hodín, ale iba desať. Stále dúfam, že keď budem mať deti, ten čas sa spomalí – aspoň na také tempo, ako keď som bola malá a všetko sa mi zdalo nekonečne dlhé. (Obzvlášť poobedný spánok v škôlke, všakže.) Mám však podozrenie, že už to lepšie (a pomalšie) nebude nikdy. 😀

Rýchle leto, pomalé myšlienky

Rýchle leto bolo jedným z hlavných dôvodov, prečo tu toho pribúdalo menej. Druhý dôvod bol ten, že som pomerne veľa dní strávila pod Tatrami a môj tradičný denný režim dostal úplne novú tvár. V preklade to znamená, že veľa vecí doma pre mňa nie je takou prioritou, ako to zvyknem mať v Bratislave. A nebudem vám klamať, v tom teple mi to aj pomalšie myslelo a najlepšie nápady na články prichádzali v čase, kedy som si ich nemala šancu zapísať. No a tretí, viac-menej najhlavnejší dôvod je ten, že sťahujeme!

Mňa to veľké sťahovanie čaká o rok, už som vám o tom písala aj tu v článku pred pár mesiacmi, no teraz sťahujeme „našich“ a že to je poriadna „makačka“, to vie každý, kto sa kedy sťahoval z veľkého domu. Mamina začala priebežne baliť a triediť už začiatkom leta, ja som sa jej snažila pomôcť vždy, keď som bola doma. Intenzívne sme však spolu balili počas augusta posledné dva týždne a bolo to pre mňa minimálne tak vyčerpávajúce, ako keď som robila dvanástky v obchode. Tlak na psychiku a telo fyzicky na nule už pred záverom dňa. Neviem si predstaviť, ako veľmi musela byť vysilená mamina. Ale dali sme to!

Terapia: sťahovanie

No nie o vyčerpaní som chcela. Ak veľa nakupujete, veľa vecí odkladáte, pretože sa raz budú URČITE hodiť alebo niečo zbytočné zbierate, mám pre vás riešenie – presťahujte sa! Netvrdím, že táto terapia pôsobí dlhodobo, no minimálne na ďalšie mesiace vaše návyky a spotrebiteľské správanie prehodnotíte. Nebyť sťahovania, nikdy by som neverila, koľko zbytočností doma skladujeme. Po celom dome sme mali sviečky – v poličkách, v zásuvkách, všade. Kade-tade zastrčené náhradné gombíky či stratené kocky lega. Pamätáte si, keď sa pár rokov dozadu nosili pletené bolerká? Tak tie sme mali doma vo všetkých farbách, dĺžkach a strihoch. Už tento kúsok oblečenia nechcem nikdy vidieť…

Musím však povedať, že sme sa naozaj dobre zasmiali. Také „poklady“, čo sme ponachádzali – to nemáme každý deň. Bolo to síce psychicky náročné (a to som balila len štvrtinovým tempom ako moja mamina), no mám teraz omnoho lepší pocit. Sme ľahší, zbavili sme sa zbytočností a objavili sme veci, na ktoré sme zabudli. Ešte ma síce čaká pretriedenie šatníka, ktorý mám doma, no vďaka tempu, ktoré sme mali posledné dva týždne, to budem mať hotové za pár hodín.

Zo sťahovania si odnášam okrem staro-nových vecí aj pár ponaučení:

• plastové misky od zmrzliny sú síce v prípade núdze skvelá náhrada za dózy na jedlo, ale keď máme tých dóz z Ikea, Tchiba, Lidlu či Tesca cez tridsať, tú zo zmrzliny nám už naozaj netreba odkladať
• ak si niečo dávame do skrine so slovami „to sa ešte bude hodiť“, garantujem vám, že sa to hodiť už nikdy nebude
• krabica so „spomienkami“ (cháp: staré letenky, magnetky či pohľadnice z výletov, denníčky, zamilované listy, lístok z kina z filmu, ktorý sme absolvovali s prvou láskou) je krásna vec – ovšem, len do momentu, kým počet krabíc nepresiahne číslo jeden – v tom prípade odporúčam spomienky pretriediť a nechať si naozaj len tie najkrajšie
• od dnešného dňa sa riadim pravidlom – 1 IN, 1 OUT – ak mi niečo doma pribudne, s niečím iným sa musím rozlúčiť
• na sťahovanie sú najlepšie banánové krabice – dajú vám ich zdarma v ktoromkoľvek obchode – stačí sa opýtať
• najlepší parťák na sťahovanie je moja mamina – tú vám zdarma síce nikde nedajú, ale verím, že aj tie vaše to zvládajú s takou gráciou a perfektnými logistickými schopnosťami ako tá moja

 

Poklad zo sekáču

Sekáče „brázdime“ s maminou odmalička. Keď sme pár rokov dozadu narazili na túto ružovú sukňu, absolútne som vtedy netušila, že sa do nej tak zamilujem! Je to akási staršia francúzska značka, ktorú už dnes neviem vyhľadať, takže predpokladám, že zanikla, no kvalita tej sukne je ohromujúca. Pri kúpe vyzerala ako nová a síce ju nosím pomerne intenzívne, vôbec sa praním či nosením nezničila. Celkovo patrí k mojim najobľúbenejším kúskom. Je krásne ženská a na leto absolútny ideál. V Chorvátsku mi k nej stačila len braletová podprsenka a moje obľúbené TOUS doplnky. Sú opäť z HOLD kolekcie, ktorú som vám ukazovala a opisovala už aj minulý mesiac – nekonečné množstvo najrôznejších kombinácií. A vyvetrala som aj moje „striptérske boty“- tento krycí názov dostali tieto topánky pár rokov dozadu po tom, čo mi ich tak okomentovala jedna slečna/pani – do dnešného dňa sa na tom smejem vždy, keď si ich obúvam.

Foto: Peter Antal

Topánky: Baťa, Sukňa: second-hand, Bralet: Intimissimi, Kabelka: New Look, Šperky: TOUS Hold

Love, peace and fashion