povedz, že to tak nie je.

Keď som bola dieťa, mala som pred spaním taký rituál. Skôr, než som si ľahla do postele, kompletne a precízne som vždy skontrolovala priestor pod posteľou. Bála som sa, že odtiaľ v noci vylezie príšerka a bude ma chcieť zjesť. V mojich predstavách to boli rôznofarebné strašidlá, minimálne 4 krát väčšie ako ja, s obrovskými tesákmi a veľkými labami. Keď som bola chorá a musela som ležať „zababušená“ pod perinou, poverila som kontrolou podposteľného priestoru maminku. Nikdy to nechcela urobiť a ja som nechápala prečo. Išlo predsa o moje prežitie, nie? Čo ak by tam nejaké to strašidlo predsa bolo? 
Dnes ten rituál už nepraktizujem. A pochopila som aj, prečo bolo treba toľko presviedčania, aby ho praktizovala sem-tam i moja mamina. Strašidlá neexistujú pod mojou posteľou. Neschovávajú sa tam, aby ma mohli cez noc strašiť a zjesť. Sú totižto všade okolo nás. Nepotrebujú sa schovávať, lebo sme si na nich už zvykli. Nemajú obrovské tesáky a laby. Pozreli ste sa dnes do zrkadla? Tak potom s istotou viete, ako tie strašidlá vyzerajú.
Sú ukryté v nás. V každom z nás. U niekoho tak hlboko, že sa dostanú na povrch iba z času na čas, u niekoho ich spoznávame denne.
Kiež by boli schované radšej pod posteľou…

…I can beat the night, Im not afraid of thunder
I am full of light, I am full of wonder

Woah, oh I ain’t falling under
Woah, oh I am full of wonder

Though our feet might ache, the worlds upon our shoulders
No way we goin break, cos we are full of wonder…

Love, peace and feelings Ivanka

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.