o ľuďoch.

Čím som staršia, tým je to s ľuďmi komplikovanejšie. Sú akísi ješitní a závistliví. Niekedy mám pocit, že by boli schopní priať i chorobu, len aby sa oni mali zázračne lepšie. A zvyknú to robiť najmä ženy. Ak niekto vie, prečo sme my v tomto smere také hlúpe, sem s tým! Priznávam, aj mne sa to občas stáva, že mi „prepne“, ale snažím sa na to dávať pozor. Keď som bola mladšia (o pomerne celkom slušné číslo), bol taký trend. Každého ohovárať, riešiť, čo má oblečené, akú má školskú tašku a peračník, čo robia jeho rodičia, smiať sa kvôli okuliarom, strojčeku, papučiam. Každá maličkosť bola dôvodom na „zvolanie“ dievčenskej porady v rohu triedy a už to išlo. Teraz by som si za to najradšej pichla pero do oka! A pritom to ani nebolo výchovou, mamina s ocinom ma vychovali najlepšie, ako sa len dalo. Jednoducho prostredie a spoločnosť, v ktorej som sa pohybovala. Chcela som zapadnúť, byť „v kurze“ a neostať bokom. Bohu vďak som z toho vyrástla a sama som si neskôr uvedomila, že moje správanie bolo nevhodné a mohlo veľa ľuďom ublížiť. Síce som nikdy nebola jednou z tých extrémistiek, čo slovne šikanujú každého, na koho pozrú, z mojich úst pár ráz vyletelo i niečo nepekné. Možno sa pýtate, prečo to tu píšem. Z určitej časti si chcem sama pred sebou priznať vinu a nejako sa od nej odbremeniť, z tej ostatnej možno varovať. Viem, že ma sledujú i mladšie ročníky a týmto spôsobom sa im chcem prihovoriť. Aby to jednoducho nerobili, nie je to cool ani trendy. Veľa ľudí môžete čo i len slovom veľmi zraniť a často to má fatálne následky. Môžem povedať, že sa mi niečo z toho i s úrokom neskôr vrátilo. Keď som z tej detskej „hlúposti“ vyrástla a začala svet vnímať trochu triezvejšie, prišiel bumerang. Ja som už svet možno vnímala inak, niektorým to dospievanie, bohužiaľ, trvalo/trvá o čosi dlhšie. Preto som si toho na strednej vypočula nemálo najmä na adresu môjho oblečenia. Keď sa síce teraz pozriem na staršie fotky, naozaj sa musím zasmiať. Niektoré moje stylingy boli ozajstné „skvosty“, to musím uznať, nič to však nemení na duchaplných rečiach niektorých spolužiakov, ktoré boli fakt „bolestivé“. Viete, hovorí sa, že čo dáš, to sa ti aj vráti. Ťažko povedať, či to platí pre všetky životné oblasti a situácie, každopádne však v tejto je „feedback“ enormnejší, než človek čaká.

Ja obdivujem všetky vyrovnané ženy. Ktoré sa nepotrebujú na nič hrať, ktoré si nepotrebujú dokazovať a zvyšovať si ego nezmyselnými rečami od stovky chlapov. Obdivujem ženy, ktoré sú skromné a inteligentné, s charizmou a šarmom. Ako moja mamina, Frederika či dievča od susedov z horného konca mesta. Sú to moje vzory a presne taká chcem byť aj ja…

Buďte šťastné, babuľky!

* vsuvka na záver: nechty už nemám, môžete sa radovať, „ježibabky“ moje, vlasy mi tiež v pondelok zachráni moja milovaná a najšikovnejšia kaderníčka a „dupačky“ som si musela v hornej časti zošiť, inak by mi bolo vidieť celé (ne)prsia. Nuž, život nás niekedy prekvapí, že áno. (: