.nežne & v pastelkách.

Je piatok, skvelý víkend pred nami. Ja tu mám však dnes trochu vážnejšiu tému, ktorá mi posledné dni vŕta hlavou, tak dúfam, že vás veľmi nevystraším.

Čo so životom?

Posledné dni som mala chvíľku pre seba a tak som rozmýšľala, že čo so životom. Ako to bude po škole, ktorým smerom sa vybrať a ako to tu na tom našom krásnom Slovensku vlastne máme. Veď viete, politika, peniaze a starosti bežných dní. Každý deň sa na človeka valí niečo nové a na smiech to určite nie je. Veľa mladých ľudí rozmýšľa nad tým, či po škole odísť/neodísť preč. Z pohľadu človeka, ktorý tiež reálne túto otázku rieši a pravidelne sa nad ňou zamýšľa, musím povedať, že je to jedno z najťažších rozhodnutí.

Na jednej strane je túžba mať plnohodnotný život, ktorý si človek môže čas od času aj užiť, nielen celý „prerobiť“. Túžba pracovať za slušný peniaz, dokázať sa postarať o rodinu a môcť si kúpiť to, čo sa mi páči, bez toho, aby som musela rozmýšľať nad tým, či zvládnem splatiť hypotéku. Z vlastnej skúsenosti viem, že väčšina mladých rieši práve tieto problémy. Samozrejme, ak vôbec, keďže vieme, že niektoré rodiny sú na tom ešte horšie. Včera som čítala článok na Nku o hladových dolinách, kde si ľudia kupujú potraviny na dlh, pretože nemajú prostriedky na to, aby ich dokázali utiahnuť. V takýchto dedinách nie je internet, takže aj obyčajné zásobovanie či celková komunikácia s okolitým svetom, ktorú ľudia v Bratislave/Košiciach/Poprade/Žiline považujú za samozrejmosť, je na katastrofálnej úrovni. A to je len zlomok toho, aké problémy musia títo ľudia ešte riešiť.

Predstavte si, že niekto vážnejšie ochorie a potrebuje zaplatiť procedúry. Z čoho to majú „potiahnuť“? Niet východisko. Štát nepomôže, systém zlyháva. Takýchto prípadov nie je vôbec málo! A presne toto ma ako mladého človeka desí. Že na vplyvných pozíciách nie sú ľudia, ktorí by túto úlohu dokázali zvládnuť a pevne uchopiť do rúk. Že mňa, moju rodinu či priateľov môže postihnúť rovnaký osud a nie je tu nik, kto by mal snahu tieto problémy riešiť. A ja tu mám po škole zostať? Nie, ďakujem…

Nežne

Alebo? Je to na plač, ako sa nám jeden šašo za druhým vysmieva cez televíznu obrazovku do „ksichtu“, ako sa skutok nestal. Kapitán náhodných slov za nič nemôže, korupcia nie je, nik nekradne. Som z toho frustrovaná. Na strane druhej je istý pocit viny, že ak odídem, nechám tu rodinu. A tiež pocit zodpovednosti. Keď všetci odídeme, kto tu ostane? Kto pomôže starším, ktorí nás naučili (a neustále učia), ako sa v živote obracať? Kto to tu postaví na nohy a konečne dá Slovensku tvár, ktorú si zaslúži, ak nie mladá krv?

Viete, čo ma drží „pri živote“ a vďaka čomu myslím pozitívne? Popri riešení tejto otázky a hľadaní tej správnej odpovede som stretla veľa inšpiratívnych ľudí. Sú približne v mojom veku, možno o niečo starší, majú cieľ a neboja sa nášho systému. Neboja sa prekážok, sú odhodlaní zmeniť náš malý svet k lepšiemu a vedia, že ak to tu nerozhýbe naša generácia, môžeme rovno všetci zbaliť kufre. Títo ľudia sa zaujímajú o politiku, zdravotníctvo, bankovníctvo… Vedia sa v svojom smere pohybovať a sú to kapacity. Vďaka nim viem, že to tu zvládneme a budeme sa nimi môcť inšpirovať.

Naši rodičia totiž trochu „zaspali“. Opojení „nežnou“ a predstavou, že demokracia všetko vyrieši sama od seba, sa prestali snažiť. Som neskutočne vďačná, že sa im podarilo zmeniť režim a zabezpečiť nám tak lepšiu budúcnosť. Pochybili však vo voľbe ľudí, ktorí majú všetko v rukách. Nemožno im to zazlievať, niektorých „hadov“ a ich jedovatosť jednoducho neprekuknete. Teraz je však na nás, aby sme si spravili tú svoju „nežnú“ o takmer 30 rokov neskôr a konečne sa prestali len nechať unášať prúdom. „Decká“, verím vám! (A keď budete potrebovať hovorkyňu, viete, kde ma nájdete…:D)

V pastelkách

Čo by som to bola za módnu blogerku, ak by som sa nedostala aj k tomu podstatnému! (: Sľubujem, že o politike už nebude, ale snáď rozumiete, že sa to už nedá brať na ľahkú váhu. Viem, že ma sleduje veľa mladých ľudí, ktorých trápia rovnaké veci. Chcela som vám len ukázať, že v tom nie ste sami a trošku vás povzbudiť. Presuniem sa však teraz k tomu, kvôli čomu ste tu asi aj prišli či zablúdili – k móde a outfitu!

Dnes jemne a vo farbách, ktoré sú môjmu srdcu najbližšie- biela, jemná ružová a dotyk modrej. V teplých mesiacoch je pre mňa biela farba absolútny základ a posledné roky mi pribúdajú do šatníka skoro výlučne len kúsky v bielej či krémovej. Mám na toto stelesnenie čistoty jednoducho slabosť! Okrem toho, že sa dá kombinovať s čímkoľvek, je to skvelý „nástroj“, ako sa naučiť existovať s istou noblesou. Veď viete, udržať biele oblečenie v pôvodnom stave počas celého dňa, to je hotové umenie. Ja sa učím neustále a pomaly sa zlepšujem, ale tiež sa mi čas od času podarí prejaviť svoje umelecké pohnútky vo forme maľby na plátno (cháp: paradajková omáčka na sukni či olejové fľaky na tričku). Šikovnosť moja, neopúšťaj ma.

Outfit

Základom dnešného outfitu je biela kruhová sukňa z JOIE. Pre mňa „must have“ tejto sezóny, krásne drží tvar, je ľahučká a z nekrčivého materiálu. Dnes som ju skombinovala do elegantného štýlu, môjmu srdcu najbližšiemu, s jemne priehľadnou padavou bielou blúzkou, pod ktorú som volila biele body. Na fotkách to nie je vidieť, no je trochu priehľadná, takže vždy pod ňu volím krajšiu a rafinovanejšiu spodnú bielizeň. Keďže to počasie ešte nie je úplne dokonalé, prehodila som si cez ramená aj ľahký ružový kabát, pre prípad, že by začalo fúkať alebo sa nečakane ochladilo. Na nohy lodičky s okrúhlou špičkou a výraznejší rúž, nech nepôsobím mdlo.

Prajem vám pekný blížiaci sa víkend, užite si ho!