návraty.

Je veľa vecí, ktoré v živote nepochopím. Ale jednoducho viem, že je za nimi niečo viac a tak sa nestarám. Len ich prijmem a nezaujímam sa o to, čo, prečo a ako. Avšak sú také veci, ktoré nepochopím nie preto, že je za nimi niečo viac, ale preto, lebo sú až príliš absurdné. Jednou z tých vecí sú odchody, príchody a návraty.

Viete, keď z vášho života niekto raz odíde, rozlúčite sa s ním a žijete ďalej. Samozrejme, zvyknúť si na jeho neprítomnosť čosi trvá, ale po istom čase to zvládnete. Už naňho viac nemyslíte, nemáte potrebu spomínať na to, čo ste spolu zažili či chuť rozplakať sa pri každej jeho novej fotke. Váš život nadobudol nový smer a je vám krásne aj bez neho. No v tej chvíli, keď vám je najkrajšie, sa ten sebecký egoista vráti do vášho života. Z ničoho nič, bez pozvánky, bez rečí, tváriac sa, že sa nič nestalo. Nepochopím, prečo to ľudia robia. Baví ich to, rúcať náš svet? Nie je už dostatočne komplikovaný aj bez ich odchodov a návratov?

Pravdepodobne sa im zdá, že nie je. Veď viete, vždy chcú len „naše dobro“ a nič viac.