Volám sa Ivana, mám 25 rokov a som turista začiatočník. Kým niektorí moji rovesníci majú pochodenú polovicu slovenských pohorí, či nebodaj aj všetky, ja som ešte na žiadnom slovenskom vrchole nebola. Teda, až dovčera…Pochádzam spod Tatier, na štíty sa však celý život pozerám iba zdola. Nebola som dokonca ani na Lomničáku, na ktorý sa dá dostať lanovkou… Prečo? Nuž, nikdy sme k horám ako takým v rodine vzťah nemali a rovnako k nim nemali vzťah ani moji kamaráti. (V zmysle lezenie či náročnejšia/sofistikovanejšia turistika s dlhším časovým trvaním.) Aj keď ma vrchy občas lákali, nemala som parťáka a pustiť sa do nich sama, na to som odvahu nemala. Na Slovensku mám pochodených množstvo krás, miest, hradov, zámkov, jaskýň, vodopádov, riek či priehrad, no vrcholy boli pre mňa stále jedna veľká neznáma.
Mám čas. Čo s ním?
Posledné mesiace a situácia mi dala priestor zamyslieť sa, čo vo mne skutočne prebúdza šťastie a čo ma teší. Dala mi priestor na to, aby som prehodnotila to, ako nakladám s mojím časom, čo sa chcem naučiť, čo chcem vidieť, s kým a ako chcem tráviť čas, na čo chcem minúť moje peniaze. Dala mi priestor na to, aby som ešte viac a intenzívnejšie uvedomila, aké mám šťastie, že vidím, počujem, chodím a naplno mi funguje hlava, že som zdravá a plná energie. Dala mi priestor na to, aby som si premyslela, aké (ak Boh dá) budú moje nasledujúce roky ->„All we have to decide is what to do with the time that is given us.“
Otvorene napíšem, že posledné týždne si čoraz viac uvedomujem, že nebudem večne mladá a odkladať veci na „potom“ je vo väčšine prípadov veľmi nerozumné riešenie. Samozrejme, sú aktivity, na ktoré musím dozrieť a ktoré si vyslovene ten čas vyžadujú, no tie pre mňa predstavujú len malé percento. Som v životnej fáze, ktorá je istým spôsobom „prelomová“ – blíži sa mi termín svadby s Petrom, čo už je vlastne len krok od míľnika „dieťa“. Teda, aspoň dúfam…Každopádne, v mojich očiach sa dieťaťom začína nová kapitola života a osobne to vnímam tak, že pokiaľ sa človek nepustí do nových vecí ešte pred narodením dieťaťa, potom to už ide len veľmi ťažko.
Aby sme si rozumeli -> dieťa je zázrak a nesmierne sa naň teším. (Snáď nám bude dopriate.) Ale pri mnohých ľuďoch z môjho okolia vnímam, že sú po narodení dieťata opatrnejší a majú tendenciu vzdávať sa snov a vecí, ktoré im robia radosť. A pritom by vôbec nemuseli. Áno, je to o prístupe a každý z nás je iný, ale tá šablóna sa v mnohých prípadoch opakuje. Keď sa tak pozriem na mňa a na Petra, viem, že pokiaľ máme teraz sto výhovoriek, prečo to a ono neskúsiť/nevidieť/neprecestovať, s dieťatom bude tých výhovoriek tisíc a o to ťažšie bude prekonať sa.
Chcem to zmeniť. Preto aj tá turistika. Tu a teraz. Kým vládzeme a kým môžme. Aj keď nemáme skúsenosti či kamarátov s podobnou záľubou. Lebo ak si k tomu vytvoríme vzťah teraz a naučíme sa nevyhovárať, časom to pre nás už bude úplne prirodzené – tak, ako cvičenie, kávičkovanie či fotenie. Jednoducho čokoľvek, čo nás teší. A pôjde to aj s dieťaťom na chrbte či na prsiach. Bez strachu.
Klasické „prechádzky“ na Sliezky dom, Hrebienok, Vodopády Studeného potoka, Popradské pleso, Štrbské pleso, prípadne trasu medzi nimi mám zabsolvovanú niekoľkokrát. Bez zaváhania poviem, že sú to moje srdcové trasy. Nie sú naročné, zároveň nie sú ani úplne najľahšie, človek pri nich dokonale vypne hlavu a oddýchne si. Tento rok však chcem vidieť a objaviť viac. Ísť vyššie, zažiť pocit slobody a zároveň „malosti“, užiť si to viac a intenzívnejšie.
Veľký Choč
Je 21. mája, štvrtok večer, a moja polovička sa ma snaží presvedčiť, aby sme zmenili pôvodný plán výstupu na Choč a prešli sa radšej na Sliezky dom. Samozrejme, celkom mu rozumiem, v práci mal náročný týždeň a keďže je jednou z jeho obľúbených voľnočasových aktivít „šlofík“, túra s trvaním 6 hodín naňho musí pôsobiť veľmi desivo. Na Hikemates je však označená ako pomerne ľahká, takže sa nedám a trvám na svojom. Ešte pred spaním počítame trvanie cesty zo Svitu do Valaskej Dubovej, predpokladaný čas trvania túry, kombinujeme s časom raňajkovania a nastavujeme budík na 7:50. Ruksak už je zbalený, opaľovací krém pripravený, môžme zhasnúť.
Piatok ráno, spánok sme o 15 minút natiahli, no keďže svieti slniečko a obloha je bez jediného mráčika, posun času nám vôbec nevadí. Pršať by nemalo, takže sa môžme zdržať aj dlhšie. Ešteže je už svetlo tak dlho! V kuchyni robím poriadne sýtu praženicu so šampiňónmi a šunkou, na trase totiž nie je žiadna chata ani občerstvenie, tak aby sme mali dostatok energie. Káva, voda, ešte rýchlo vycikať a umyť sa, natrieť SPFko a obliecť sa. Do ruksaku prihadzujem banán, dve jabĺčka, keksíky, bagetky a minerálku. Peter mi podáva leukoplasty (pre každý prípad) a vreckovky a 8:55 ideme do auta. Na Instagrame som videla fotky výhľadu a neviem sa dočkať, ako tú krásu uvidím na vlastné oči!
Krátko pred desiatou parkujeme pozdĺž cintorína vo Valaskej Dubovej. Stojí tam pár áut s ŠPZkami z celého Slovenska, no nie je ich veľa. Intuitívne kráčame hore ulicou, míňame rozkošný ružový dom s modrými dverami a snažíme sa nájsť stánok na kúpu parkovacích lístkov a štartovaciu značku. Otváram web Hikemates a študujem, že musíme začať po modrej. Kým Peter kupuje cez online banking lístok (parkovné stojí 2€ na deň, platbu zadávate poukázaním na účet, pokyny sú vyvesené na okne búdky vedľa autobusovej zastávky v strede obce), ja si prezerám mapu a „body prejazdu“. Lístok kúpený, značka nájdená, vydávame sa hore ulicou na koniec dediny. Staršie tehlové domy sa striedajú s nádhernými chalúpkami a ja sa neviem vynadívať.
Ako kráčame, pípne mi e-mail od maminy a ja jej obratom telefonujem, aby som s ňou doriešila nejaké veci. Sústredím sa na telefonát a veľmi nevnímam, že stojíme na rohu dvoch ulíc. Nenapadne mi poobzerať sa po značke, automaticky sa spúšťame po spodnej ulici. V tom sa v dome pri ceste otvorí okno a starší pán na nás kričí: „Na Choč? Tou vrchnou!“ Poďakujeme sa a ešte pár minút sa na situácii smejeme. Očividne nie sme prví výletníci, ktorí sú z trasy zmätení a ujo berie svoju úlohu veľmi zodpovedne. Pri východe z dediny míňame krásnu chatu a rezko smerujeme do hory.
Pod nohami máme prašnú kamenistú cestu, ktorá sa ťahá smerom nahor. Zvolili sme pomerne rýchle tempo, takže už po pár minútach nás začínajú páliť stehná a tep vyskakuje do trojciferných čísel. Tak trochu tuším, že to nebude úplne „ľahká“ túra. Tvárim sa však hrdinsky, neexistuje, že by sme nedošli až na vrch! Míňame polorozpadnutý plot, lúku so sedením a vnárame sa do lesa.
Terén je kamenistý, pozeráme sa po nohy a poriadne ich dvíhame. Cítim sa, akoby som konštantne šlapala po schodoch. Cítim, ako mi navierajú stehná a sama pre seba zhodnotím, že „leg day“ dva dni pred výletom nebol najlepší nápad. Peter začina hundrať, či bude taký terén počas celých troch hodín nahor. Jeho hundranie postupne eskaluje, rovnako ako náročnosť terénu. Kým na začiatku sme kamene preskakovali iba občas, teraz už máme pod nohami súvislú vrstvu, ktorá sa strieda s koreňmi stromov. Nuž, asfaltka na Popradské „to není, jasný pane“. Snažím sa odľahčiť atmosféru a hovorím mu, že už iba tento kopec a bude iný terén.
Samozrejme, nemám tušenie, kedy a či vôbec sa to zmení. V tempe, ktoré sme si zvolili, je to „makačka“. Snažíme sa spomaliť, ale akosi nám to nejde. Po pár krokoch sa dostávame do pôvodného rytmu, dychčíme ako o život, stehná a zadok ma pália, Rexona pod pazuchami to už vzdala a po rebrách mi tečú potoky. Dávam si dole šiltovku, vlasy mám mokré ako po sprche. Pozeráme na hodinky a zistíme, že máme za sebou ešte len prvých 3O minút. Terén sa nemení, je to stále horšie a horšie a chytá ma mierne zúfalstvo.
Robíme si menšiu pauzu, vyťahujem z ruksaku fľašu s minerálkou, obdivujem okolité paprade a pokračujeme ďalej. Ak by sme pobudli dlhšie, moje nohy by sa už z miesta asi nepohli. Kráčame nahor a mne sa v hlave neustále opakuje pesnička od Riša Müllera „Po schodoch“. Tak sa totiž celý čas cítim…Akoby som kráčala po schodoch. 😀 Po hodinke a ôsmich minútach prichádzame na Strednú poľanu. Stúpanie konečne prestalo a pred nami sa rozprestiera nádherná lúka, akoby vystrihnutá z Večerníčka. V diaľke vidieť Chopok, slnko nám svieti vysoko nad hlavami a my si sadáme do trávy, aby sme si zjedli „obed“ a trochu odľahčili ruksak.
Po 10 minútach oddychu pokračujeme v ceste. Tabuľa ukazuje, že nás čaká ešte hodina a päť minút cesty na Choč. Vchádzame do lesa a terén začína byť opäť kvalitne strmý. Už nás to však neprekvapuje a zmierení s osudom postupujeme nahor. Pomaly sa mení pásmo lesa na kosodrevinu a začínajú sa nám odhaľovať nádherné výhľady. Pri pohľade na ne hneď zabúdame na všetko počiatočné hundranie a nevieme sa dočkať, až budeme úplne hore.
Po 50 minútach sme hore. Spoločnosť nám robí len pár ľudí a atmosféra je neskutočná. Mám pocit, že dovidím až na kraj sveta! Liptovská Mara, Tatry, Rozsutec – výhľad je prekrásny na každú stranu a počasie je absolútne bezchybné. Fotíme si, točíme, ukladáme do pamäte, užívame. Nádhera, stálo to za to.
Cesta hore nám s jednou dlhšou zastávkou na jedenie trvala dve hodiny a desať minút. Nadol to už išlo podstatne rýchlejšie a ľahšie. 🙂 Museli sme dávať pozor pod nohy, kamene sa pod podrážkami poriadne šmýkali a sklon bol pomerne náročný na kolená. Po troch hodinách a 40 minútach sme nasadali späť do auta s nanukom v ruke, vyjedeným ruksakom a perfektným pocitom. Zážitok na celý život, hneď aj plánujem ďalší výlet. Možno Kráľová hoľa?
Trasa je „ľahká“ v zmysle, že ju zvládnete v pevných teniskách, nemusíte liezť po skalách a nečakajú na vás žiadne neobvyklé nástrahy. Je však fyzicky náročná na nohy a kolená, naozaj počas 90% času, čo idete hore, kráčate akoby po schodoch. Ak si dáte rezké tempo, budete sa cítiť ako po troch tréningoch nôh. Pokiaľ ju chcete absolvovať s deťmi, z môjho pohľadu jedine s malinkými a v nosiči. Trvanie mi na Hikemates písalo 6 hodín, no teraz v lete to aj s prestávkami na jedlo pohodlne zvládnete aj za štyri. Túra je to nádherná a výhľad na vrchole absolútne dokonalý. Veruže, oplatí sa prekonať bolesť! 🙂
Love, peace and life
Super článok, zaujímavý, výborné fotky, len ma trápi otázka – aká je spojitosť so zameraním portálu Sashe – slovenský handmade.
Prajem mnoho ďalších turistických zážitkov.
Ahoj Lua. Nerozumiem. 🙂 Kde je spojitosť?