.lapač spomienok & zima vo vojenskej zelenej

Keby som si mohla priať jednu vec, splniť si želanie či mať zvláštnu schopnosť, chcela by som sa na svet pozerať „prvoočami“. Vidieť miesta a ľudí presne tak, ako som ich vnímala po prvýkrát. Zažiť tú zvedavosť, očakávanie a nevedomosť ešte raz a uchovať si to v spomienkach intenzívnejšie. Zopakovať si „tenkrát po prvé“ a pozerať sa na dnes už bežné situácie s rovnakým nadšením a ilúziami ako vtedy. Neviem, možno to tak nemáte, možno si pamätáte všetko, no mne spomienky blednú. Najmä vtedy, keď ich nahrádzajú nové. To, čo bolo, akoby vytesním, potlačím do úzadia a aj keď si chcem spomenúť, ide to len pomaly. Pamätám si veľa vecí, no už len matne. Vidím len záblesky a obrazy, ktoré som si vo veľkej miere zidealizovala a upravila do formy, v ktorej si ich pamätať chcem.

Pamätám si obľúbené miesta či kúty sveta, no len v ich aktuálnej podobe. Nedokážem si spomenúť na to, ako vyzerala lúka predtým, než tam čosi postavili. Pamätám si prvý deň na strednej, no neviem, ako som sa v ten deň cítila. Pamätám si, ako vyzeral Peter na našom prvom stretnutí, ako gestikuloval a hovoril, no túto spomienku pomaly nahrádzajú nové a mám pocit, že ju v istom momente stratím. Ako chutil môj prvý bozk vôbec? Och, kiežby som ten moment vedela spätne prežiť. Dnes viem, ako chutia bozky uslintané, bozky vášnivé, bozky nečakané, bozky nežné či tie priateľské na líčko. No ten prvý, na ten si už naozaj nespomeniem. Možno naozaj platí, že zíde z očí, zíde z mysle. A síce si veľmi prajem, aby to tak nebolo, čím som staršia, tým sa mi to viac potvrdzuje.

Lapač spomienok

Keby sa dal život pretočiť dozadu a prehrať opäť. Nie, nechcem ho vidieť celý, stačí mi len pár momentov s ľuďmi, ktorí mi chýbajú a s ľuďmi, ktorých milujem. Lebo mám pocit, že vždy, keď som niečo pekné zažila, brala som to ako samozrejmosť a neuvedomovala som si prchavosť danej chvíle. To, že bola daná chvíľa výnimočná, som si uvedomila až príliš neskoro. Keby tak existoval lapač spomienok!

Veľa vecí mi dnes príde prirodzených a samozrejmých. A snažím sa, aby sa to zmenilo. Aby som si viac vážila, kde žijem a ako žijem, čo mám a dokonca aj to, čo nemám. Aby som si každý deň uvedomovala, že sa stretávam so správnymi ľuďmi, že milujem tých, čo milujú mňa a že to, že si poviem, ako sa mi nechce behať, je privilégium, lebo sú ľudia, ktorým sa chce, ale nemôžu. Ja som strašne vďačná za všetko, čo sa mi v živote deje, no niekedy som príliš hlúpa a neprecítim to tak, ako by som mala. Dnes tu sme, ale zajtra už byť nemusíme…

Nie, nebojte sa, nemám paranoju. Len by som vás rada povzbudila, aby ste si viac vychutnávali život v reálnom čase na reálnom mieste. Instagram je super, blogy čo Facebook tiež, ale nechajte si ich na moment, keď naozaj nemáte čo robiť. Keď idete von s kamarátmi či sedíte pri obede s rodinou, buďte s nimi telom aj duchom. 🙂

Zima vo vojenskej zelenej

S určitosťou môžem povedať, že mojou najobľúbenejšou farbou je ružová. Stačí jeden pohľad do môjho šatníka a všetkým je jasné, ako veľmi zbožňujem všetky jej odtiene. Druhou najčastejšou „farbou-nefarbou“ je biela či krémová, keďže svetre a košele mám najčastejšie zastúpené práve v týchto tónoch. Sú variabilné a skvelo zapadajú do mojej „basic“ skrine. Mojou „zimnou“ farbou, ktorá dokonale korešponduje s prvými dvoma, je bez zaváhania vojenská zelená. Nosím ju už roky – rada ju kombinujem aj v teplejších mesiacoch, no k zime mi pasuje o čosi viac a preto ju na mne vídať častejšie.

Vojenská zelená je pomerne neutrálna, na prvý pohľad nekričí, no zároveň sa dá kombinovať rafinovane a nápadito. Pristane snáď každému a v outfitoch vždy pôsobí nenútene. Či už na zimnej parke, džínsovej jarnej bunde, puzdrovej sukni či košeľových šatách – nikdy nie je krokom vedľa. Pre mňa je to taká tá klasika, ktorá jednoducho nesmie v šatníku chýbať! Fialová či žltá, to sú farby, ktoré nevynosí každý, no vojenská zelená, to už je o inom.

Outfit

Dnes som to s ňou zobrala viac než vážne, takže sa v outfite objavujú hneď štyri zelené kúsky. Dlhá podšitá parka je aktuálne môj najväčší parťák – minimálne doma v Tatrách. Je teplá, má krásnu bohatú kapucňu a dá sa nosiť doslova ku všetkému. Zelené „cargo“ nohavice s vysokým pásom som si obľúbila od prvého nosenia a jediné, čo je mi ľúto, je fakt, že už ich na Romwe nemajú. 😀 Kúpila by som si totiž určite ešte jedny náhradné, pre prípad, že sa mi tieto zničia. Na nohy zeleno-hnedé „kotničky“ a cez rameno moja úplne prvá TOUS kabelka, na ktorú som tak trochu zabudla a po čase ju opäť objavila v šatníku. No nič, aspoň si teraz môžem predstavovať, že je nová, keď som ju tak dlho nevidela…

Zelené kúsky som doplnila bielym rolákom a čiapkou s brmbolcami. Inak, ten rolák sa mi v obchode veľmi páčil, ale zdal sa mi drahý. Pôvodne som si ho skúšala v červenej verzii, ktorá bola na prvý pohľad úplne „wow“, no akonáhle som si rolák obliekla, nadšenie opadlo. Vyzerala som v ňom „choro“ a vôbec mi nesvedčal. V tom momente mi to už aj bolo ľúto, pretože som sa s cenou (po presviedčaní mojej maminy) pomaly zmierila a prepočítala si, ako často podobné roláky nosím a že by sa mi predsa len oplatil. Keďže ho mali aj v krémovej verzii, vyskúšala som si napokon aj tú a už sa nedalo povedať nie! Tento svetlý mi sadol perfektne a okrem farby zbožňujem najmä jeho strih – je kratší, s patentnom, kratším golierom a peknými strapcovými detailmi. Určite ho beriem budúci týždeň na lyžovačku!

Foto: Peter Antal

Topánky: CCC, Nohavice: Romwe, Rolák: Mango, Bunda: Answear (k dispozícii online v tomto odkaze), Šál: Primark, Čiapka: Romwe, Kabelka: TOUS (stará kolekcia)

Love, peace and fashion