labute v krajine zázrakov.

Ono to tak zväčša býva, že človek mieni a Pán Boh mení. A možno to nie je ani tým Pánom, ako skôr lenivosťou a chýbajúcim priestorom na sebarealizáciu. Nemôžem povedať, že by som sa za uplynulé tri týždne nemohla sebarealizovať, to nie, veď tých 15 tašiek z obchodov z Neuburgu, Mníchova a Ingolstadtu hovorí pravý opak, ale nejako som sa nedostala k blogu tak, ako som chcela. Pravidelne a plnohodnotne. Už tri dni som sa chystala písať tento článok, no vždy som sa k nemu dostala až v pokročilej nočnej hodine, kedy som už nemala dosť síl ani na napísanie názvu príspevku, nieto ešte nejakého článku. Mrzí ma to, pretože som mala v hlave toľko vecí, ktoré by som vám chcela napísať a dostať zo seba von, no teraz už sú niekde hlboko pod povrchom a nedostanú sa von len tak. Vždy, keď ma niečo napadne a nezapíšem si to, je nesmierne ťažké spomenúť si na to pri písaní článku. Krvopotne súkam zo seba vety, ktoré vlastne ani nie sú vetami, iba akýmsi blabotom a vyčítam si, že som svoj čarovný zošit, do ktorého si píšem myšlienky, zabudla doma. Ale nič to, v pondelok už budem doma, svoj „zošitok“ budem držať pevne v rukách, vo svojej milovanej posteli, v bazéniku na záhrade, pri mojich najmilovanejších (niežeby som tu v Nemecku nemala milovaných, ale domov je domov).

Mimochodom, labute sú nádherné zvieratá. Tá ich ladnosť a nenútenosť. Priam sa vznášajú nad vodou a nestarajú sa o okolie. Hrdo vztýčená hlava a pokoj v očiach…

A dokonca aj v krajine zázrakov, kde stromy rastú do tunelov, potok potichúčky tečie a slnko sem a tam prekukne pomedzi koruny.