Kedysi..

Život bol jednoduchší. Keď som bola mladšia, mala som plné právo báť sa strašidiel. Kedykoľvek som mala strach, mohla som sa schovať pod perinu. V chvíľach, kedy mi tá perina nestačila, som zaujala svoje miesto v maminkinej posteli a spokojne fantazírovala o strašidlách ďalej. Dnes sa pred strachom nemôžem schovať pod perinu. Ani kdekoľvek inde, aj napriek tomu, že sú chvíle, keby som to rada urobila. Musím mu čeliť, vzdorovať, poraziť ho. Aj keď mi niekedy už sily nestačia a „meliem“ z posledného, chcem vyhrať. Nad strachom, nad sebou, nad všetkým. A to všetko len kvôli princípom…

Viete, prečo nenosím nohavice? Lebo mi nesedia. Padajú mi, potom si ich vyťahujem a vyzerám smiešne. Tieto mám rada. Aj napriek tomu, že v nich vyzerám smiešne. Asi mám slabosť pre tú mašľu…

A nie je to jediná slabosť. Mám slabosť aj pre ružovú a umelé „kytky“ z háemka. Našťastie ma tieto slabosti tak veľa nestoja. Ružový môžem mať pokojne aj celý svet, keď budem chcieť a tie kvietky…tak tie 3€ obetujem. Ako sa hovorí: „nech nežerem“. (čo by mi teda aj pomohlo…)