kde si bol celý môj život? hneď vedľa, všakže.

Viete, čo je najväčší paradox? Že vždy, keď niečo dlho hľadáme, aj tak nakoniec zistíme, že sme to mali celý čas pod nosom.

A sú dva prípady zistenia. Buď to zistíme včas, čo znamená, že to stihneme chytiť a už to nikdy nebudeme chcieť pustiť z rúk. Uložíme si to do srdca, vyryjeme pod kožu, posplietame do vlasov.

Potom je tu ten druhý, horší prípad. Zistíme to neskoro a iba sa nám to presype pomedzi prsty ako piesok. Nie taký, s akým sme sa hrávali v piesku a stavali z neho bábovky. Ten by sa chytiť dal. Bol mokrý a ťažký, ba možno trochu ocikaný pouličnou zverou. Ale čo na tom záležalo, keď sa dal tak ľahko chytiť do dlane? Aj tak bol lepší ako tento, ktorý je príliš sypký, príliš suchý, príliš na nič, aby sme zvládli čo i len zrniečko z neho zachytiť. A tak to všetko odíde. Možno, keby sme mali ten náš piesok, bolo by to jednoduchšie.

Tuším založím ligu na ochranu tradičného pieskoviskového piesku, plného baktérii a krásnych spomienok.

Pár fotiek z fotenie s Borisom a mojím bráškom.

Bolo dobre, čo vám budem hovoriť.