.gumákovo & fešn šikana

„Mami? A kúpiš mi tie tenisky?“ otravovala som maminu neraz, keď som mala rokov asi toľko, čo prstov na rukách. Chcela som všetko, čo mali spolužiaci. Všetko, čo bolo v móde a čo stálo minimálne polovicu bežnej výplaty. Chcela som to rovnako, ako aj každé dieťa v mojom veku. V tom čase som si ešte nevedela veľmi dobre spočítať 2 a 2. Síce sa mi sto korún zdalo ako poriadne bohatstvo, to, že parádne tenisky stáli vtedy aj dve tisícky, som si už celkom neuvedomovala. Chcela som byť rovnako moderná a cool ako všetci naokolo.

Mamina však nakupovala v „sekáčoch“. Poviem Vám, v tom veku sa mi to zdalo ako strašná hanba! Pri každej novej veci, aj keď vyzerala (či bola) ako nová, som si radšej vymýšľala, že mi ju doniesla teta z Nemecka. (Tá nám síce odtiaľ frajerské veci vždy na Vianoce doniesla, no toľko, čo mi mamina nakúpila v second-handoch, by veru posielať a nakupovať nestihla.) (: Ak by som sa v škole priznala, že mám niečo zo sekáču, okamžite by som bola „odpísaná“. Deti totiž vedia byť poriadne zlé. A v tomto prípade môžu za to väčšinou rodičia…

„Fešn šikana“

Poprad je (minimálne na oko) bohatý okres. Väčšina ľudí žije v krásnych veľkých domoch, jazdia na veľkých autách a podnikajú. Keď som chodila na „gympel“, väčšina podtatranskej smotánky dávala svoje rozkošné deťúrence študovať práve tam. Bolo to asi 50 na 50. Decká, ktoré mali v hlave a pochádzali z obyčajných rodín a potom tá druhá polovica, ktorá musela byť vždy stredobodom pozornosti. Výstredné správanie, drzé reči a drahé handry. Vždy im všetko prešlo, lebo „tatko vybaví“. Dala by som ruku do ohňa za to, že dnes je to na školách podobne.

Keď sa povie slovo šikana, väčšina ľudí si predstaví skupinku detí, ktorá fyzicky napáda nejakého chudáčika. Ale nie je to len o tom, často dokáže totiž ublížiť aj slovo. A veľmi! Neviete si ani predstaviť, koľkokrát som na vlastnej koži zažila, akú môže mať silu. Keď Vami spolužiačka pohŕda, lebo nemáte rovnako značkové tričko ako ona. Keď sa spolužiak spolužiakovi smeje, že má sveter po staršom bratovi a nohavice prepásané opaskom, aby mu nespadli, pretože mu budú akurát asi až za také dva roky. A ešte k tomu sú aj „mrkváče“! Rada by som tvrdila, že doba sa zmenila a dnešné deti sú iné. Bohužiaľ sa mi však zdá, že je to ešte horšie.

Pocit menejcennosti

Čo som tým chcela povedať, je to, že drahé oblečenie z Vás „frajera“ nespraví. Nespravia ho z Vás ani peniaze a ani to, ak sa budete posmievať druhým. Viem, že ma čítajú aj mladšie ročníky a neraz sa stalo, že mi slečna napísala e-mail o tom, ako sa jej spolužiaci v škole smejú. Lebo je „iná“. Tento výsmech sa nemusí týkať len značiek. Väčšinou ide o takú tú všeobecnú srandu z niekoho druhého- či už kvôli tomu, že sa oblieka inak alebo kvôli tomu, že nemá veci najnovšej módy. Veľa rodín si nemôže dovoliť pomaly ani zaplatiť bývanie, nieto ešte nakúpiť deťom najnovšie oblečenie. A zdá sa mi, že si to veľa detí v kolektíve neuvedomuje. Najmä tie, ktoré sú rozmaznané a nič si nemusia zaslúžiť, všetko im spadne z neba.

Viem, že hodnoty si človek buduje až časom a istá empatia príde vekom. Deti sú deti. Ale „dobré“ dieťa sa nikdy nebude vysmievať inému za to, že nemá značkový ruksak. Chyba je totiž doma. Ja len dúfam, že raz, keď budem mať svoje vlastné deti, podarí sa mi z nich vychovať dobrých ľudí. Už od mala. Nech nie sú zákerné a nech pomáhajú druhým. Dovtedy sa budem snažiť zmeniť aspoň tie cudzie cestou v električke vždy, keď budem počuť, že niekoho osočujú…

Tento článok berte ako istý príhovor k mladším. Aby si usporiadali hodnoty a uvedomili si, že nie každý to má v živote ružové. Že si musíme vážiť maličkosti a zamerať sa na veci, ktoré nás vnútorne obohatia. Oblečenie je síce skvelé, dá sa s ním hrať a vyblázniť, no netreba ho „prežívať“. Ak mám v obchode dva páry úplne rovnakých tenisiek, akurát jeden s logom a druhý bez loga, nemusím mať za každú cenu ten, ktorý stojí o stovku viac. A vlastne, platí to aj pre nás, dospelých. Mladších či starších. Buďme skromní a pomáhajme si, život nám to vráti.

Gumákovo

A dnes sú tu zase raz gumáky! V dňoch daždivých či plných blata moje najvernejšie spoločníčky, s ktorými sa nemusím báť čľupnúť do najbližšej kaluže. Síce bol víkend v Bratislave nadpriemerne teplý a ja som po svete pobehovala len v krátkom tričku, hádam, že na jar sa tie gumáky budú ešte hodiť. Tento outfit sme fotili minulý týždeň doma v Tatrách. Strašne fúkalo a bola pomerne „kosa“. Bola som však celkom frajerka, keďže mám novú košeľu z Odd Molly a tá je nadmieru teplá! Dá sa dokonca nosiť aj ako bundička. Nie je síce taká hrubá ako klasická „rifľovka“, no o to lepšie sa nosí a som rada, že mám v šatníku takýto variabilný kúsok. Červená a denim, to je kombinácia, ktorá si k sebe do „partie“ doslova žiada prúžky. Takže som zo skrine vytiahla môj kabátový „sekáčový“ úlovok a vyrazila do ulíc.

Prajem Vám pekný týždeň <3

Love, peace and fashion Ivanka

Foto: Peter Antal

Gumáky: HUNTER // Brands 24, Nohavice: značka neznáma, Mikina: Mango, Košeľa: Odd Molly (predajňa Aupark Bratislava), Kabát: Second-hand, Ruksak: Ghostzip,