Flowers, White & Silver. New York.

Krásny víkend želám!

Kto ma dobre pozná, vie, že „bloggerské šľapky“, ako ich na jednej stránke nazvali, boli pre mňa nočnou morou. Zastávam síce názor, nech si každý nosí, čo sa mu páči a v čom sa cíti pohodlne, no tým šľapkám som nemohla prísť na chuť a ešte pred mesiacom by som dala ruku do ohňa za to, že by som si ich v živote neobula. Čo sa však nestalo? S príchodom do New Yorku som zistila, že niesť sa celý deň na vlastných nohách niekoľko kilometrov, nachodiť sa denne tisíce krokov, utekať na metro a autobus či predierať sa medzi davy ľudí určite nie je také jednoduché v podpätkoch či obyčajných sandáloch s plochou a nízkou podrážkou. Okrem toho, že som mala nohy po týždni poodierané a zničené, začali ma bolieť kolená a chrbát, preto som musela popremýšľať nad náhradným riešením. Všade, kam som sa pozrela, na mňa „vykukovali“ zdravotné papuče a nech som sa im akokoľvek bránila, prišla som k záveru, že aj keď nevyzerajú bohvieako vábne, šancu im dať musím. Predávajú ich tu v každom a jednom obchode, v širokej škále farieb, no aj tak tu väčšina ľudí nosí čierne či hnedé. Keďže sa mi teda nejako extra nepáčili, povedala som si, že keď už mám mať na nohách papuče do školy (ktoré som, mimochodom, neznášala a využívala som každú príležitosť na prezutie sa do normálnych topánok), tak nech sú aspoň originálne. Dobre, dobre, pri šľapkách tohto typu sa veľmi o originalite vymýšľať nedá, no kúpila som si pár v striebornej farbe, ktorý sa mi páčil najviac. Musím však povedať, že po mesiaci neustáleho chodenia som za tento „trend“ tu v New Yorku vďačná. Mala som ich obuté aj v práci a nemohla som byť spokojnejšia. Jedna vec je, že vyzerajú (podľa môjho názoru) asexuálne a vzbudzujú vo mne nie príliš dobré spomienky (to viete, keď ste niečo v detstve nemali radi…), no na druhej strane sú extrémne pohodlné, nebolia z nich nohy, nemám žiadne otlaky a odreniny a na cestovanie či do práce sú tým najlepším výmyslom. Aby sme nepodliehali panike, nechystám sa ich nosiť v uliciach Slovenska, i keď, nikdy nehovor nikdy, no v škole mi určite poslúžia dobre.

Ako som tak pozerala na fotky, „udrela“ mi do očí ich čierna podrážka. Tak som rozmýšľala, že by to možno vyzeralo lepšie, ak by mali podrážku bielu, no potom som sa iba pousmiala a predstavila si, aká krásna čierna by tá podrážka po mesiaci v NY bola. Jednou z tých nie príliš „jasných“ strán tohoto mesta je práve špina. Ulice poväčšine smrdia kvôli odpadkom, ktoré ľudia nechávajú okolo košov či pohodené pred domom a tie sa následne kopia, potraviny v nich hnijú a pri prechádzaní okolo je lepšie zadržať dych a snažiť sa odtiaľ čo najrýchlejšie odísť. Ďalším problémom sú chýbajúce verejné záchody. Síce sú v obchodoch, kaviarňach a butikoch verejne prístupné záchody, ktoré by mali byť riešením a náhradou práve za tie chýbajúce, no nie všetci ľudia sa unúvajú takúto „Restroom“ nájsť a tak vykonajú svoje potreby na kadejakom rohu či kúsku zeminy. Viete si predstaviť, ako to potom v teple všetko páchne! Okrem toho, poniektorí ľudia sú tu neskutočne leniví odhadzovať odpadky do koša a tak obal z keksíkov či chipsov jednoducho hodia na zem či pod sedačku metra a tak to potom aj vyzerá. To, koľko je tu prachu a výparov z áut, snáď ani nemusím spomínať. Avšak, niet divu! Pri takom počte ľudí sa poriadok udržať nedá, keďže nie každý si dokáže vstúpiť do svedomia a byť si vedomý toho, aký dopad jeho konanie má. Čo sa mi však páči, je fakt, že mesto vynakladá úsilie na udržanie aspoň ako-takej čistoty a v uliciach stretnete denne množstvo ľudí, ktorí ulice a cesty čistia.

Dnešný outfit je turistický a fotili sme ho v Soho. Celý deň sme chodili, obzerali obchody, túlali sa, fotili sa na môj nový Fujifilm Instax a užívali si posledné dni v New Yorku.

Posielam pozdrav na Slovensko!