Floral kimono.

Spomínate si na tento outfit? V článku som spomínala, že by sa mi hodilo biele kimono z ľahkého materiálu, ktoré by som mohla skombinovať s čímkoľvek. Najprv bolo iba v mojich predstavách a snoch, ani som nedúfala, že by sa mi podarilo niekde čosi podobné zohnať. Keď sme sa túlali počas veľkonočných prázdnin s priateľom Prahou, zablúdili sme do obchodného centra Chodov. V tom čase som už mala nakúpeného viac než dosť, preto som nemala v pláne nakupovať. Situácia sa však zmenila po tom, čo som v Bershke videla kimono, o ktorom sa mi dokonca i snívalo. (Prisahám, že som si ho presne takto vysnívala!) Do kufra som teda v pondelok ráno, keď sme z Prahy odchádzali, tlačila veci vlastným telom a sedela na kufri, kým sa aspoň ako-tak nezavrie. Inak, v Praze bolo blaze. A aj draze, ako inak, ale žijeme len raz (YOLO či čo :D), tak sme si to užívali. Veľa sme toho pochodili, veľa sme si toho vychutnali, veľa sme toho videli. Ak si budete robiť výlet, určite nevynechajte „palacinkáreň“ (Kavárna Creperie) na samom vrchu Palladia (nedokážem ani opísať, aká dokonalá chuť to bola!) a ľadové latte v Costa Coffee blízko Václaváku po tom, čo vás slniečko pohladí svojimi lúčmi v botanickej záhrade. Ja som si to všetko veľmi vychutnávala. Všetky tie maličkosti a úsmevy, sedenia na lavičkách a obdivovanie okolia, slnko v tvári a napokon aj to čarovné bolenie nôh po „vyštveraní“ sa na Petřín. Ak by ste chceli, môžem o Prahe z pohľadu turistky napísať aj viac, stačí povedať/napísať. Zaobstarala som si nové farebné filmy do mojej Diany a ten starší, čierno-biely, ktorý tam mám už od novembra, sa mi konečne podarilo dofotiť, tak som zvedavá, čo z neho bude! Ak sa niečo podarí, určite sa s vami o moje „zážitky“ podelím.

Inak, ešte k tomu kimonu, myslíte, že existuje niečo ako „sila myšlienky“? Že si do života privoláte niečo/niekoho tým, že na to/ho/ju budete intenzívne myslieť?

Divnô je dnes. Veľa sa mračíme, veľa po sebe kričíme, príliš veľa závidíme a ešte viac nenávidíme. Bez dôvodov, bez opodstatnenia. A pritom by nám tu mohlo byť tak krásne, ak by sme sa na seba usmievali, ak by sme za všetko poďakovali, presne tak, ako to robili naši starí rodičia kedysi a ako to robia dodnes, ak by sme si vážili naše „polovičky“ a nerobili „blbiny“, ktorými im lámeme srdcia. Preto Vás prosím, ľúbte sa, milujte sa, buďte k sebe dobrí! Iba tak tento chaos, túto divnú dobu prežijeme bez ujmy na duši. A nemajte hnusné reči. Napokon, ani to vaše ego, ktoré tak všetci milujete, nebude tým pohľadené.