Fairies welcome.

Niektoré veci, ktoré nás v živote postretnú, nepochopíme. Nikdy im neprídeme na koreň a ich podstata ostáva pred nami ukrytá. No nie preto, že by nám nedochádzalo, čo sa deje. Skôr ide o to, že sú „niečím viac“. Medzi nebom a zemou. Magické, čarovné, z iného sveta.

Nie je nám súdené pochopiť ich a vďaka tomu je nám i lepšie. Žijeme v sladkej nevedomosti a užívame si ich prítomnosť a trvanie. Tak ako lásku, tak ako nový život, tak ako pravé priateľstvo.

Mám jednu obľúbenú pieseň. Určite ju všetci poznáte. Chci zas v tobě spát. Spieva ju Koller a vždy keď ju počujem, mám zimomriavky po celom tele, v žalúdku mi to tak zvláštne mravčí a celé telo zaplaví vlna pokoja. No priznám sa, nikdy som ju celkom nepochopila. Je tam veľa metaforických výrazov, ktoré sú už aj na mňa príliš záhadné. (A to sa viem v rôznych metaforách či iných prenesených významoch celkom pekne orientovať.) No možno práve pre to, že si tú pieseň vysvetľujem po svojom, je pre mňa taká nádherná. Možno práve pre to je pre mňa taká osobná a tak veľmi ju milujem…

Mlčíš a svět je funny záhadou
stává se pro mě honey
když dračí drápy tnou
temnice tmavá vříská, bleskne tmou
mý vlasy loučí, víská a letí nad vodou
a hrubý síly vzívám
snídám bezpráví
tví oči v hlavě vídám
je to všechno jedna velká síla
jestli se vážně hodíš , nevím, nejdu spát
na kolej kluky vodíš a ráno se chceš brát
jestli se kemně hodíš , snad jdu k tobě spát
s láskou se vůni brodíme
postelový království za koně nechce se mi dát
jsem na tom stejně, mám tě rád
jablkem nejsi, kousnu hloubš a zlíbám tě celou
Mercy ó mercy, tak opustit zoufalců ráj
chci zas v tobě spát
říkáš, že svět je krásnej, svět je zlej
až naše hvězda zhasne howdy howdy hey
štěstím se lůza brodí, neříkám
hledá a pravdu rodí, neví, neslýchá tě lásko…

Máte aj vy svoju? 🙂

Okrem toho, ďalšou magickou vecou pre mňa je, ako som už spomenula, pravé priateľstvo. Denisku, ktorá si so mnou „zamodelkovala“ pri fotení „víloidných“ fotiek, poznám od našich troch rokov. Narodili sme sa v rovnakom roku, s odstupom jedného mesiaca a jedného znamenia. Chodili sme spolu do škôlky a odvtedy to spolu ťaháme…

Dnes vám viac k tomu nepoviem. Len toľko, že ďakujem Bohu za takých ľudí, ako je ona. A hlavne za ňu. 🙂

Článok k týmto fotkám (samozrejme iný, ako je tuto na blogu) si môžete prečítať na blogu fotografa Martina. Stačí, ak kliknete tu.