.drive with me

.Elite Bloggers – Content Marketing.

Zbožňujem tanec, módu, koláče, činky, lodičky a tutu sukne. Ten, kto ma však pozná viac než dobre, vie, že zbožňujem aj šoférovanie. Môj chrobák v čiernej farbe je moja srdcovka. Jazdíme spolu už takmer tri roky, máme za sebou tisíce kilometrov, nespočetné množstvo zožratého benzínu (v tomto smere je to nevďačný fagan, ktorý by stále iba „jedol“ a nechcite vedieť, akú má spotrebu!), jeden škaredý defekt a naším psom odtrhnutú ŠPZku. Zažili sme si spolu prvé pozdĺžne parkovanie do kopca, jeden nepríjemný aquaplaning, jednu policajnú kontrolu a, našťastie, žiadnu pokutu. Síce už má svoje roky a čoskoro ho bude treba nahradiť niečím novším, už teraz viem, že to pôjde veľmi ťažko. Sadli sme si totiž úplne najviac! Okrem toho, síce sa to z vonkajšej strany vôbec nezdá, Beetle má prekvapivo priestranný kufor a rovnako tak aj interiér. Šoférovanie si užívam, je to pre mňa relax a keby som bola muž, určite by som sa (rýchlym) autám venovala aj profesionálne.

Najväčšou pochvalou za moju (krátku) intenzívnu šoférsku prax pre mňa bola veta: „Jazdíš ako chlap!“. Najskôr som si nebola istá, či to mám brať v dobrom alebo zlom, chvíľu na to sme si to však vyjasnili a ja som si spokojne šoférovala ďalej. Všetci dobre vieme, ako to funguje a aký stereotyp vládne vo svete- ženy nevedia šoférovať, muži sú v tom najlepší. Nehovorím, že je to pravda, no ako si tak všímam, na základe istých skutočností to vzniknúť muselo a v bežnej praxi sa mi to aj často potvrdzuje. My ženy sme všeobecne opatrnejšie, pomalšie, niekedy dokonca vystresovanejšie a netrúfame si na „ťažšie oriešky“. Poznám ženy, ktoré chodia úmyselne parkovať na kraj parkoviska, len aby okolo nich nestáli žiadne autá a nikoho/nič neodreli. Keďže som s vodičským preukazom dostala do rúk aj kľúče od auta, čas na špekulácie, strach a stresovanie neostal. Jazdím od prvého dňa, odkedy som na to bola oficiálne spôsobilá a nič lepšie sa mi ani nemohlo stať! Na mieste spolujazdca som s maminou či ocinom precestovala množstvo ciest, takže isté skúsenosti, i keď len teoretické, som už z auta mala. Prax však bola omnoho „drnejšia“, než som si ju predstavovala, a keď som prvýkrát dostala šmyk, oči mi od stresu takmer vyliezli z očných jamiek. Veľmi rýchlo sa mi však podarilo adaptovať, naučila som sa parkovať vo všetkých možných smeroch a podmienkach, jazdiť svižne a spoľahlivo, vedieť za volantom vyhodnotiť risk-zisk, sústrediť sa na niekoľko vecí naraz, byť trošku drzá a predbiehať rýchlo, no bezpečne. Čím viac sme si s Beetlom na seba zvykali, tým lepšie nám to spolu išlo. A veruže ide aj dnes! Prvý mesiac, keď som prišla do Bratislavy, bola situácia na cestách úplne iná, než to, na čo som bola zvyknutá. Električky, MHD, trolejbus, všade samá jednosmerka, slepá ulica, zákaz vjazdu. V tom čase bola navigácia moja najlepšia kamoška a chvíľku trvalo, kým som sa zorientovala. To, aké je podtatranské tempo pohodové, som si v podstate všimla až po niekoľkých mesiacoch, keď som prišla domov a zrazu som videla, že všetci jazdia tak nejako ospalo. Každý, kto jazdí v Bratislave, mi určite dá za pravdu, že premávka tam je pekne svižná. Aj keď si niekedy počas dopravnej špičky postojím v kolóne, bratislavské tempo mi viac než vyhovuje. Rýchlo, efektívne, sem-tam na oranžovo-červenú, no bezpečne a ohľaduplne. Nikdy sa mi v Bratislave nestalo, že by ma niekto nenechal zaradiť sa či preradiť sa tam, kam potrebujem. Doma sa mi to stáva často, keďže sa všetci tlačia a chcú byť prví.

Je mi jasné, čo si teraz niekto z Vás pomyslí (či zanechá v komentároch)- to sa Ti jazdí, keď si dostala auto od rodičov. Áno, dostala som ho, to nepopieram a som za to našim nesmierne vďačná, pretože mi auto do veľkej miery uľahčuje život, ale nič nie je v živote „len tak“ a zadarmo. Aspoň nie u nás. Všetko si treba zaslúžiť (správaním a tvrdou prácou) a to, že mám auto, má aj racionálny dôvod. Pod Tatrami bývame v meste, ktoré bolo vzdialené od školy, kde som chodila s mladším bratom, cca 15km. Ak by sme chodili autobusom, museli by sme často dvakrát prestupovať a cesta by nám trvala priemerne hodinu a pol. Takto sme ráno sadli do auta a o 12 minút som už parkovala pred školou- šetrilo to čas, peniaze a najmä nervy mnohých členov našej rodiny. : ) Teraz, keď pravidelne jazdím PP-BA, je auto o to potrebnejšie.

Práve takéto dlhšie trasy si viem najviac užiť. Rada šoférujem a vozím sa v aute sama, pretože mám tak priestor pre všetkých mojich spolujazdcov, ktorými si spríjemňujem cestu- obľúbenú hudbu, vodu na pitie, oriešky (alebo piškóty) a žuvačky, ktoré sú nezameniteľnou súčasťou mojej strednej priehradky. #teamorbit Pri dlhších trasách mi pomáhajú sústrediť sa a tiež zaženú chuť na „niečo dobré“. Okrem toho, ako taký menší šialenec do umývania a čistenia zubov, mám tak svieži dych a nie som z povlaku na zuboch nervózna. No priestor na všetky moje poklady sa nájde vždy, aj keď niekoho veziem (a robím to rada!), aby ste si nemysleli. : ) Toto leto by som si rada rozšírila vodičský aj o skupinu A, tak dúfam, že sa podarí a v septembri si dám kolečko či dve aj na motorke.

S kým cestujete v aute Vy?