Dog days are over

She is sinking in her own thoughts and she can’t breathe. Nobody in this world help her. From the stream of thoughts, which choke her, the series of strange voices are running. Cries of despair and tears of happiness. She understands anything and you can’t overlook the possibility of madness in her eyes. Life flashes before her eyes, and she doesn’t perceive, even she wants. Life brought on a tray so many unanswered questions. It all revolves before the eyes. She lives on the shores of parallel worlds and is jumping from side to side. Everyone looks at her, but nobody regrets her. Nobody has to anybody interested, we take care of ourselves. Shores of the worlds don’t intend to connect, move away from each other. Happiness runs before her and legs would break that she couldn’t catch it. She doesn’t want to cry. No longer she wants to mourn. Tears are for the year ahead. Limit has been exhausted. Remained deadpan. There isn’t reason to smile. Love married happiness, together fled off into hell, where they spend their honeymoon. There is probably already full? What capacity is there? The devil knows. She will go to heaven. Certainly. When she dies, she goes there. She dies a beautiful death in the sleep, will have over one hundred and live in Paris. The last thing she see, the sunset and the birth of new life. Breaking away from the parallel worlds and finds another fortune. She finds her own happiness.

Topí sa vo vlastných myšlienkach a nemôže sa nadýchnuť. Nik jej v tomto zvláštnom svete nepodá ruku. Spoza myšlienkového prúdu, ktorý ju dusí, sa valí séria neznámych zvukov. Výkriky zo zúfalstva a slzy šťastia. Nič nechápe a nemáš možnosť nevidieť šialenstvo v jej očiach. Život sa jej premieta pred očami, nevníma a aj keby chcela, nestíha vnímať. Život jej na tácke priniesol toľko nezodpovedaných otázok. To všetko sa krúti pred jej očami. Žije na brehoch svojich paralelných svetov a skáče z jednej strany na druhú. Každý sa na ňu pozerá, no nik ju neľutuje. Nik sa už o nikoho nezaujíma, staráme sa o seba. Brehy jej svetov sa nehodlajú spojiť, vzdiaľujú sa od seba. Šťastie pred ňou uteká, aj nohy by si dolámalo, aby ho nemohla chytiť. Už nechce plakať. Už nechce smútiť. Sĺz bolo na rok dopredu. Limit sa vyčerpal. Ostala kamenná tvár. Dôvod na úsmev nie je. Láska sa vydala za šťastie, spolu utiekli kamsi do pekla, kde trávia svoje medové týždne. Nie je tam už azda plno? Aká je tam kapacita? Diabol vie. Ona pôjde do neba. Určite. Keď umrie, pôjde presne tam. Zomrie nádhernou smrťou v spánku, bude mať cez stovku a bývať v Paríži. Posledné, čo uvidí, bude západ slnka a zrod nového života. Odpúta sa od paralelných svetov a nájde iné šťastie. To, ktoré sa vzalo s láskou, o tom už počuť nebude. Nájde si svoje. To jej nik nevezme.

Niekedy sa vám môžu zdať moje články mierne psychopatické a pesimistické. Ale sú to len myšlienky. Nápady. Ktovie, možno z toho niekedy vznikne kniha, možno pieseň. ( Vďaka týmto textom by ma určite vzali do skupiny Florence & the machine 🙂