bejby.

Niekedy je strašne ťažké vyhovieť. Okoliu, situáciám a najmä sebe. Taký ten vnútorný nepokoj, kedy si nie som istá slovami, konaním ani myšlienkou. Čo je správne a čo nie, čo chcem a čo nie, čo čakám a čo nie, v čo dúfam a v čo verím. Potom všetky tie veci, ktoré ma sklamú, i keď ich vlastne očakávam a viem, že sa stanú tak, ako sa stanú, no aj napriek tomu ma mrzí, že dopadli podľa mojich očakávaní. Trochu spontánnosti, voľnosti a prekvapenia. To mi chýba. Nie prekvapenia, v zmysle materialistických chúťok. Skôr konania, správanie a city. Chcela by som jednoducho povedať veci na rovinu a rovnako by som chcela, aby ich tak priamo pochopilo i moje ja, moje druhé ja a tiež ten, komu to hovorím. Chcela by som vedieť povedať nie v situáciách, ktoré si to vyžadujú a hovoriť áno len vtedy, kedy som o tom 100 percentne presvedčená. Chcela by som kráčať po ulici a usmievať sa bez toho, aby na mňa stovka ľudí pozerala ako na blázna. A potom by som ešte chcela jesť a nepribrať. Najmä teraz, keď na mňa pri každej návšteve chladničky vykúka iná dobrota. Ale to je Vám asi dobre známe…

Také počasie, kedy nie je ani zima, ani teplo, mi dokonale vyhovuje. Keď sa mi vietor hrá so sukňou a svieti slnko do tváre. Keď sa môžem hrať na kocúra v čižmách a šaty kombinovať so vzdušným sáčkom, pod ktoré mi podfukuje vietor. A spolu s novou kabelkou od Petríka sa dokola točiť v Starom Meste a dávať si s Nat chvíľu pauzu od života u Štúra. Ako však tak pozerám na tie slnečné fotky a následne ponad monitor do zasneženej záhrady, nie som si celkom istá, či som sa neposunula v čase. Už som bola celkom nastavená na jarné dni a teraz, keď mám doma pod Tatrami do toho snehu niekam ísť, chodím väčšinou ako bezdomovec v prvých teplých veciach, ktoré mi vbehnú pod ruku. Takže, ak ma náhodou niekde stretnete a budem sa tváriť, že to nie som ja, už viete, prečo. (:

Majte pohodový sviatočný víkend.