alica.

Život nás niekedy dostane do absurdných situácií. Mne sa to teda stáva dosť často, preto začínam pochybovať o tom, či je na vine práve ten život, alebo si za to môžem sama. Každopádne, vždy sa nestačím čudovať, čo nové si pre mňa opäť nachystal, a tak začínam byť voči tomu už aj mierne nad vecou. Včera podvečer som sa ponáhľala na prehliadku Fera Mikloška, ktorej som sa zúčastnila vďaka slniečku Valérii, ktorá zastupuje predajňu Potten & Pannen v OC Central, za čo jej veľmi pekne touto cestou ďakujem. Nie však o tom som chcela. Ako sa tak ponáhľam, do tváre mi padá jemný dážď, okopávam špičky topánok (ako to ja bežne pri nových pároch zvyknem- viete, musím si ich nejako označkovať :D), zrazu ma zastaví anglicky hovoriaci postarší ázijský spoluobčan (možno turista, neviem) a začne ma vypočúvať. Čo študujem, koľko mám rokov, či viem anglicky (hm, asi to nebolo zrejmé z toho, že sme sa práve po anglicky rozprávali…) a „wat do aj sink, if i kud help him wis translejtink“. Okrem toho, že to bolo celé veľmi smiešne, keďže ma hneď začal pozývať na kávu a večeru, strkať mi do rúk svoju vizitku a bombardovať ma slovami, náhlila som sa a nemala som čas vysvetľovať mu, že nie, naozaj, my Slováci nie sme takí ľahostajní, radi pomôže cudzincom, ale keď niekto zastaví mladú ženu na ulici a takmer ju požiada o ruku (teraz vážne nepreháňam), človeka to vie vystrašiť…Tak som mu len rýchlo ozrejmila situáciu a vošla do neďalekej budovy, kde sa prehliadka pre pozvaných hostí konala. Aké prekvapenie bolo, keď sa tento snaživý pán o niekoľko minút objavil v aule. Nuž, asi žiadal o ruku aj prítomné hostessky, ktoré jeho (ne)šarmu neodolali… Všetko by bolo v poriadku, veď nech si ujo užije aj trochu slovenskej kultúry so smotánkou a smotanou slovenského neba. Len som mala ráno e-mailovú schránku zapratanú troma slohovými prácami o jeho živote, rodine a cestovaní, k tomu asi 35 jeho fotiek s dákou ťavou a bez ťavy. A pár výčitiek o tom, ako sa vo východnej Európe staráme len o to, ako vyzeráme (hm, asi naňho naozaj včerajšia akcia zapôsobila :D) a nechceme nikomu pomôcť. Nuž, neviem, patrilo by sa mu veru odpísať aspoň pár vetami o tom, že iný kraj-iný mrav a že neľúbim veľmi hŕ-hŕ ľudí, len sa bojím, aby z tej pomoci „wis translejtink“ nepožadoval i pomoci iné…Ale ostávam nad vecou a možno mu predsa len odpíšem. Slušnosť mi totiž káže.

Sú ale chvíle, keď nad vecou byť nedokážem. Ako v lete, keď sme si s Petrom na Key Weste vychutnávali skvelý kubánsky sandwich a okolo nás prefrčala staršia pani s bicyklom-trojkolkou. Niesla si na ňom celý svoj život, očividne nemala domov a všetko, čo jej ostalo, bol naložený bicykel s plyšovými hračkami na riadidlách. Ja viem, že mnoho ľudí si za svoju situáciu môže samo, ale keď! Asi to spôsobili tie plyšáky, alebo ani neviem, že čo, no prišlo mi to strašne ľúto a začala som plakať. Takže sme si tak jedli sandwich, ja so slzami o veľkosti hrachu a Peter v kŕčoch od smiechu, že čo revem. Ten pocit, že človek môže stratiť všetko, že jeden deň je strašne šťastný, no môže sa stať čokoľvek a prísť o majetok, rodinu či hrdosť. Že sa nemá o koho oprieť, že nemá žiadne iné východisko, len sa pretĺkať životom…A na druhej strane mesta žijú ľudia v obrovských vilách, ohadzujú sa peniazmi a na Instagram pridávajú fotky ich hlúposti a roztopašnosti v spoločnosti kadejakých lacných žien, ktoré majú tiež v hlave veľké ho*no. Ozaj sa niekedy cítim v tomto svete ako Alica v krajine zázrakov…

Takže dnes toľko k Utrpeniam mladej Ivany, plynule sa presúvam k dnešnému outfitu, ktorý som nosila minulý týždeň, kedy sa netrebalo „babušiť“ do niekoľkých vrstiev šálov. V hlavných úlohách hrajú moja obľúbená ružová sukňa, biela košeľa a sivá mikina, ktorá by určite nemala chýbať v žiadnom šatníku! Ja sa priznávam, celkovo mám sivých asi 5, takže začínam byť taký sivo-mikinový maniak, no pasujú naozaj k mnohým veciam, takže ak ste niekedy nad nejakou rozmýšľali, ale váhate, choďte do toho! Moja je od poľskej značky Diamante Wear, mám od nich aj tepláky (ktoré mám pri písaní tohto článku na sebe- sláva teplákovej kultúre) a je dôkazom, že aj streetwear móda sa dá zakomponovať do sladkých ružových stylingov, ktoré sú mojím poznávacím znamením. Na ušiach mám „úlet“ od značky Selepceny, a to vo forme dvojice pán a pani v ružovo-čiernej kombinácii.

Pre dnešok všetko, tak sa majte pekne!