Keď sme sa presťahovali do Svitu, mala som sedem rokov. Ako mi roky pribúdali, veľa spomienok vybledlo, prípadne som si ich v mojej hlave upravila podľa chuti. Jedna spomienka mi však ostane v hlave vždy, nezmenená a stále pomerne živá. Boli to stretnutia s naším pánom susedom. Aj napriek vyššiemu veku to bol veľmi aktívny a pracovitý muž, ktorý trávil takmer všetok čas na záhrade či v uliciach. Práve tam som ho stretávala najčastejšie. Keď išiel po ulici, pristavil sa pri našej bráne, keď pracoval na záhrade, zhovárali sme sa ponad plot. Začiatkom leta mi naň vešal košík plný čerešní, ktoré oberal zo strechy garáže, vedľa ktorej ten ich krásny vysoký a silný strom stál.
Mal rezký krok, štíhlu postavu, energie na rozdávanie a nezabudnuteľný prejav. Myslím, že som ho nikdy nevidela neupraveného. Vždy bol nesmierne galantný a výrečný. Pri každom stretnutí začínal konverzáciu slovami: „Ručičky bozkávam.“ Bol to džentlmen, akého dnes človek vidí už len málokedy. Dokonalý príklad „starej školy“. Pre mňa mal ako človek nesmierne vyžarovanie, ktoré ma vždy fascinovalo a dovolím si tvrdiť, že v živote som zatiaľ stretla len pár ľudí, ktorí by na tom boli s charizmou podobne. Keď dnes niekde vidím muža, ktorý si pred konverzáciou či na pozdrav skladá z hlavy klobúk či čiapku, spomeniem sa práve na neho a jeho ikonické „ručičky bozkávam“, ktoré bolo často počuť cez polovicu ulice.
Ako šťastný človek…
O tejto spomienke som písala dávnejšie aj na Instagram a po tom, čo si ju prečítala moja mamina, pripomenula mi, že som na niečo zabudla. Vynechala som tú najkrajšiu vec, preto by som to rada napravila a podelila sa s vami o ňu tu a teraz. Vždy, keď sa ho niekto opýtal, ako sa má, jeho odpoveď, nehľadiac na počasie, starosti, zdravie či peniaze, bola: „Ako šťastný človek.“ Dnes už tá čerešňa vedľa susedovej garáže nestojí. Náš plot je vyšší a miesto, na ktorom sme sa stretávali, je zarastené stromami, ktoré počas tých rokov vyrástli päťkrát toľko, čo ja. Ani pán sused už nie je medzi nami. No jeho „šťastný človek“ ostane živý stále a teším sa, keď o tom raz budem môcť povedať mojim deťom…
Šťastie je…
Na dovolenke som mala pomerne veľa času premýšľať. Nad podstatným i nepodstatným, a tak celkovo, o živote. A opäť som si spomenula na toho nášho pána suseda a pýtala som sa samej seba, či som tiež šťastný človek. Či som šťastná žena a či môžem na tú „banálnu“ otázku, ktorú už dnes nik neberie naozaj vážne, odpovedať rovnako, pokiaľ to tak budem cítiť. A viete čo? Môžem. A môžete aj vy.
Šťastie nie sú peniaze či úspech, veľký dom alebo rýchle auto. Neplynie z materiálnych vecí, nedokážeme si ho kúpiť. Áno, maličkosti (či väčšie maličkosti) nás vedia potešiť, ale to všetko je prchavé. Šťastie sú pocity, ľudia, emócie, zážitky, zimomriavky, slzy, smiech, vrásky. Šťastie je vtedy, keď sa cítime živo, keď milujeme, keď sme milovaní, keď (si) načúvame, keď (sa) rozprávame. Keď žijeme všetky tie normálne dni, ktoré sa nám niekedy zdajú všedné, no napriek tomu sú nesmierne vzácne. Šťastie je vtedy, keď je každý z rodiny tam, kde má byť a keď všetci robíme to, čo chceme.
Šťastie je krehké. Nie preto, že by sa nám chcelo roztrieštiť na malé kúsky, ale preto, že väčšina z neho je ukrytá v našej hlave. A viete, tá dokáže stvárať kadečo. Často skúšame, kde je tá hranica, kedy nám naše šťastie dokáže držať pokope a kedy už nie. Preto si prajem, nech neskúšam, nepokúšam, nevymýšľam. Nech je moja hlava na krku a sem-tam v oblakoch, no nikdy nie na pochybách či záletoch. Aby som mohla vždy pri otázke, ako sa mám, odpovedať, že ako šťastný človek.
Niečo staré, niečo nové
V outfitoch mám veľmi rada rovnováhu. Síce sa vždy teším, keď si môžem obliecť niečo nové, najlepšie sa cítim vtedy, keď je to skombinované s niečím, čo mám overené a poriadne „vynosené“. Dnes mám z tých „overených“ kúskov na sebe šľapky, ktoré, paradoxne, na fotke nevidieť, ale nosím ich celé leto, takže určite viete, ktoré to sú. Kupovala som ich v zľavách v Reserved minulý rok a nosím ich takmer nepretržite už druhé leto. K tomu košíková kabelka zo Zary, ktorá ma po svete sprevádza od konca júna a klobúk, ktorý som si najskôr kúpiť nechcela, no napokon som jeho čaru neodolala. O tom, že som tomu úprimne rada, vám asi písať nemusím.
Základom outfitu je jednoduchý ľanový overal, ktorý mi mamina kúpila v sekáči za 2€. Je nesmierne pohodlný a cítim sa v ňom ako bábätko. (Možno v ňom aj tak vyzerám. :D) Z tých nových vecí dnes nosím farebné náramky z kolekcie Monochrome od Freywille, z ktorých som bola „paf“ od prvého momentu. Aj keď ich šperky popretkávané umením milujem, práve takáto jednoduchá verzia náramkov bola presne to, čo mi u nich doteraz chýbalo. Dajú sa nosiť samostatne a zároveň krásne doplnia každý motív z klasických Freywille kolekcií.
Foto: Peter Antal
Overal: second-hand, Klobúk: Reserved, Kabelka: Zara, Šľapky: Reserved, Náramky: Freywille (kolekcia Monochrome), Šatka: Freywille, Retiazka so srdiečkom: vintage, Okuliare: Miu Miu // Eyerim
Love, peace and life
