.ako fotíme a upravujeme? & ružové šaty

„Prosím ťa, tuto ma odfoť, ako kráčam…“ Bol rok 2014 a spolu s fotografkou Natálkou Jakubcovou sme sa stretli pred Starou tržnicou, aby sme nafotili outfit, ktorý som mala v ten deň oblečený. Do dnešného dňa si na moment, kedy som prvýkrát túto „legendárnu“ vetu povedala, spomínam a vždy, keď ju pri fotení opätovne poviem, musím sa pousmiať. Je to tožit istým spôsobom blogerské „poznávacie“ znamenie – ak nemáš fotku v pohybe, akoby si ani nebol!

Začiatky

Moja „fotopúť“ v rámci blogu začala v roku 2010 fotkami na samospúšť v detskej izbe. (Ak by ste sa chceli pobaviť, pokojne kliknite na archív napríklad tu alebo tu.) Malý digitálny fotoaparát som položila na stôl či komodu, nastavila časovač a utekala sa postaviť do stredu izby. Krkolomné pózy (tie však boli v tom čase veľmi „in“), divný výraz vyplašenej myšky v tvári, podivné akožeumelecké efekty a polovica fotiek rozmazaných. Pri zlom svetle či vo večerných hodinách pomohol blesk, takže neraz bola fotka úplne presvetlená a miestami až strašidelná. Nezabudla som ani na malý „nenápadný“ podpis v rohu fotiek – veď viete, pre prípad, že by mi ich chcel niekto neprávom ukradnúť.

V tom čase to však bolo to najlepšie, čo som dokázala v rámci možností vyprodukovať a bola som na seba pyšná. Napokon, všetky dievčatá, ktoré sme vtedy blogovali, sme mali veľmi podobné spôsoby vizuálnej prezentácie, takže na tom v tom čase nebolo nič zvláštne. Samozrejme, dnes sa pri pohľade na tie fotky smejeme, no aspoň vidíme, že sme sa niekam dokázali posunúť a čo všetko sme sa týmto naučili. Napokon, každý nejako začínal…

O (k)rok ďalej

Snívala som však, že raz budem mať poriadny foťák, a.k.a zrkadlovku a fotky, ako mali dievčatá v zahraničí! Po nejakom roku vytiahla mamina zo skrine staršiu polozrkadlovku od Olympusu a mne bolo jasné, že svitá na lepšie časy. Samospúšť som vymenila za môjho brata Jurka, ktorý so mnou od svojich deviatich rokov (najskôr) ochotne (neskôr neochotne) pochodil všetky okolité ulice, lesy a lúky a fotil všetky moje módne kreácie. V roku 2013 som spoznala fotografa Martina Krystýneka a blog sa vďaka nemu dostal na novú úroveň. Práve Maťovi vďačím za podstatnú časť mojich vedomostí ohľadom fotky – či už z toho, čo mi povedal a naučil, alebo z toho, čo som od neho odkukala. Niekedy v medzičase mi naši kúpili (tuším) na Vianoce moju vysnívanú zrkadlovku od Nikonu. Fotky na blog poväčšine vznikali vďaka Martinovi, ktorý ich aj upravoval, no keď nebol na blízku, pomáhal mi Jurko s našou zrkadlovkou.

Martin ma naučil, aké svetlo je na fotku najlepšie. Ukázal mi, ako svietenie využiť vo svoj prospech, ako vyzerá práca v ateliéri, ako sa robí postprocess fotky či ako čo najefektívnejšie pracovať s priestorom. Medzičasom mi do života vstúpil Peter a naše prvé spoločné leto sme strávili v USA, kde mi s obsahom na blog veľmi ochotne pomáhal. Síce nemal s fotením žiadne skúsenosti, veľmi rýchlo sa učil a všetky informácie, ktoré som mu o fotení tlmočila, zhltol behom sekundy. V roku 2014 som prišla do Bratislavy a fotky vznikali s pomocou niekoľkých šikovných fotografov, striedavo s Petrovou pomocou.

Viete, blog ako taký, je síce záľuba, ale istým spôsobom aj životný štýl. V mojom prípade vzniká množstvo obsahu „za chodu“ – fotíme na miestach, ktorými chodíme a zachytávame outfity, ktoré bežne nosím. Preto bolo často náročné zladiť môj časový rozvrh s režimom fotografa/fotografky a zároveň prispôsobiť miesto fotenia počasiu a predstave človeka, ktorý ma fotil. Okrem toho, ja som mala (a aj dnes mám) vždy presnú predstavu, s akým pozadím bude outfit vyzerať najlepšie, v akom prostredí ten či ten outfit vynikne najkrajšie, aká úprava sa hodí a aké pózy pasujú k danému oblečeniu najviac. Niekedy sa stalo, že sa moja predstava úplne nezhodla s predstavou fotografa a v tom prípade to bol trošku problém. No musím poklopať, nestávalo sa to často a ja som nesmierne vďačná všetkým fotografom, ktorý mi boli (či sú) s fotkami ochotní pomôcť.

„Instagram husband“

 Videli ste niekedy toto video? Dokonale vystihuje, ako to niekedy býva. Keď som ho videla prvýkrát, strašne som sa na ňom smiala. Niektoré situácie sú síce zveličené, no nie ďaleko od pravdy. Podobne totiž fungujeme aj my. Nikdy som Petra nenútila, aby sa so mnou na to dal, no keď bol po ruke a súhlasil, že mi spraví nejaké fotky, bola som šťastná. Nejako prirodzene to však prišlo až do bodu, v ktorom sa nachádzame dnes, a síce, dnes fotí väčšinu mojich fotiek práve on. A ide mu to neskutočne dobre! Som nesmierne pyšná, ako sa každou fotkou zlepšuje a tiež mi robí radosť, že je ochotný stále sa učiť a skúšať nové veci spolu so mnou. Naše fotenia bývajú rýchle, prirodzené a čo je najlepšie, fotky bývajú presne také, ako ich mám v hlave. Stačí, ak poviem, akú mám predstavu a čo chcem odfotiť, fotka je na svete. Obrovskou pomocou sú pre mňa aj jeho nápady, takže fotky vždy pekne oživí.

Ale aby ste si nemysleli, nie je to vždy ideálne – sú dni, kedy sa pri fotení pohádame, pretože máme úplne rozličné predstavy, takže z fotiek napokon nič nie je a musíme ich neskôr prefotiť. Sú dni, kedy nám naše plány pokazí počasie či zlá nálada jedného z nás – vtedy sa totiž nepohoda zvykne preniesť aj na toho druhého a o ničom deň máme potom obaja. Čas od času sa stane, že vyberiem miesto, na ktorom sa mi fotky absolútne nepáčia, takže z fotiek zase nič. 😀

Fotky & blog

No a konečne sa dostávam k podstatnejším informáciám, ktoré vás asi zaujímajú viac. Fotka ako taká je jedným zo základných kameňov blogov, Instagramu či celkovo, vizuálnej prezentácie a komunikácie s publikom/zákazníkom. Poznám ľudí, ktorí si prezerajú blogy len kvôli fotkám, takže dnes si na nich už naozaj treba dať záležať. Dovolím si však napísať, že dnes už nie je také ťažké spraviť kvalitnú fotku. Samozrejme, je dôležité mať cit a nájsť si svoj štýl, no dobrú fotku dnes dokážete zachytiť aj mobilom. Okrem toho, technika je cenovo omnoho dostupnejšia a užívateľsky jednoduchšia. „Ako na to“ sa človek dokáže naučiť vďaka videám na Youtube či workshopom, ktoré ponúkajú už skúsení fotografi či fotografky.

Fotoaparát & objektív

Na blog aktuálne najčastejšie fotíme full frame zrkadlovkou Nikon D750 s objektívom 50mm. V týchto dňoch zvažujem ešte kúpu 35mm alebo Tamronu 28-75mm, tak vám dám neskôr vedieť, ako to dopadlo. Keď cestujeme alebo idem na nejakú akciu, beriem so sebou môj Olympus PEN E-PL8 s objektívom 45mm a 14-42mm. Ten je, mimochodom, výborný aj na selfiečka! Oba fotoaparáty sú schopné vyprodukovať skvelé a kvalitné zábery – kľúčom je naučiť sa ich správne ovládať. Nikon ako full frame je cenovo vyššie a je určený skôr na profesionálne zábery – a teda, pokiaľ sa fotkou neplánujete živiť, s blogom len začínate alebo len jednoducho chcete mať krajšie fotky na Instagram či do rodinného albumu, bude pre vás jednoduchšie pracovať s bezzrkadlovkou (ktorou je aj spomínaný Olympus). Inak, oba spomínané fotoaparáty majú zabudované wifi, takže si viete fotky importovať priamo do telefónu či diaľkovo ovládať fotoaparát s pomocou spúšte v telefóne.

Často sa ma pýtate, ako docieliť rozostrené pozadie. Za všetko môže objektív + clona. 🙂 Ak používame 45ku alebo 50ku pri nízkej clone, fotený objekt opticky akoby vystúpi do popredia, zaostrí sa naň a to, čo je ďalej, ostáva rozmazané. To je však už o teórii a o tom, ako a či človek ovláda základné pravidlá fotografie/fotenia. Je to skôr na samostatný článok, takže ak mi dáte spätnú väzbu, že by ste sa o tom chceli naučiť viac, niečo si pre vás pripravím.

Nastavenia

Kľúčom k dobrej fotke je bez pochýb naučiť sa ovládať „stroj“, s ktorým fotím. Dnes už viete spraviť fajn záber aj mobilom, no ak s ním neviete pracovať a nevnímate, ako reaguje pri zmene svetelných podmienok, v tom prípade je to ťažšie. Dôležité je učiť sa a pokiaľ mi niečo nejde tak, ako si predstavujem, prísť na to, kde je chyba. Ja aj Peter fotíme vždy na manuál. T.j. nastavujeme si všetky parametre tak, ako v danej chvíli potrebujeme. ISO, clona, čas sú tri atribúty, ktorými hýbeme najčastejšie. Fotky fotíme do RAW formátu, ktorý je jednoduchší a flexibilnejší na následnú úpravu.

Svetlo

Azda najviac vie výslednú fotografiu ovplyvniť svetlo. Ja mám najradšej, keď sa nám podarí „vychytať“ ideálne svetelné podmienky – v zmysle, že svetlo pôsobí lichotivo ako v tvári, tak aj na oblečení. Pri fotení nepoužívame blesky, pracujeme s prirodzeným svetlom, čas od času si pomôžeme odrazkou alebo prirodzenou odrazkou – t.j. biela stena, na ktorú dopadá slnečné svetlo či okná, z ktorých sa odrážajú lúče. Práve na týchto dnešných fotkách sme využili bielu stenu kostola, od ktorej sa nádherne odrážalo svetlo. Často využívame protisvetlo, ktorým dostanú fotky iný šmrnc. „Zlatá hodinka“ pri západe slnka zase krásne farbí pokožku a využívame ju najmä v letných mesiacoch, kedy je najkrajšia a najintenzívnejšia. Čím viac rovnomerného svetla do tváre dopadá, tým sú črty krajšie. Pri ostrom slnku je dôležité dvihnúť bradu viac dohora – nebudú sa tak tvoriť pod očami veľké strašidelné kruhy. Určite si treba dať pozor na svetlo, ktoré dopadá zboku, pretože zvykne deformovať črty.

Miesto fotenia

Miesto fotenia vyberám podľa toho, kam práve ideme. Snažím sa vždy všímať, aké budovy sú okolo nás a či neuvidím niečo zaujímavé. Niekedy je to námestie, inokedy len obyčajná brána, ktorá síce voľným okom nevyzerá vábne, no cez hľadáčik dostáva úplne iný rozmer. Miesto fotenia sa vždy snažím doladiť aj farebne, aby ako-tak korešpondovalo s tým, čo mám oblečené. Väčšinou je to podľa nálady – buď vyberám tón v tóne, alebo cielene hľadám miesto, ktoré je kontrastné. Keďže viem, že Peter veľmi nemá rád, ak sú okolo ľudia, snažím sa vždy vybrať miesto, ktoré je menej frekventované. Mne ľudia nevadia, ale je pravda, že pokiaľ nie je nik okolo, je to fotenie omnoho pohodovejšie.

Pózy

Pózy a tvárenie sa pred objektívom prišli asi prirodzene a časom. Akosi som sama vycítila, v čom sa cítim pohodlne a čo je mi prirodzené. Najčastejšie vídite úsmev či jemne pootvorené pery – to je „tvárenie sa“, ktoré mi je blízke. Čo sa týka pózovania, môžete si všimnúť, že sa moje „obľúbené“ pózy opakujú. Ono, nejde ani o to, že sú obľúbené, skôr o to, že sú pre mňa prirodzené. Jedna noha ležérne vpredu s jemne pokrčeným kolenom, druhá vystretá. Ruka pri tvári či v blízkosti brady, ruka vo vlasoch. Tvár z jemného profilu, tvár napriamo.

Samozrejme, je pár pravidiel, ktorých sa držím a ktoré som odpozorovala od modeliek či pokynov fotografov. A síce, ak mám šaty bez ramienok či s krátkym rukávom, nikdy si neprikladám ruky k telu – biceps sa totiž rozčapí cez polovicu fotky a ja vyzerám, že mám + 10kg. Končatiny potrebujú priestor – t. j. nikdy ich neprikladám strnulo k sebe, skôr dbám na to, aby tvorili peknú siluetu a postavu dopĺňali. Tieto veci si už neuvedomujem, robím ich automaticky a sú o zvyku. Ak chcete na fotkách vyzerať štíhlejšie, platí, že treba fotiť „zospodu“. A síce, fotograf fotí z podrepu, čím sa krásne predĺži postava. Inak, pri tomto mi napadlo, dávajte si pozor, čo je pri fotení za vami – aby vám z hlavy na zábere netrčala napr. dopravná značka či pútač.

Statická či dynamická póza? Faktom je, že fotky v pohybe sú krajšie a prirodzenejšie, ako tie statické. Ja osobne sa omnoho radšej pri fotení hýbem, než pózujem. Kráčam, točím sa, vyskakujem, smejem sa. Práve v takých chvíľach som to naozaj ja a fotka má z môjho pohľadu omnoho lepšiu energiu a dušu. Druhá vec však je, že nie každé oblečenie vyzerá na zábere v pohybe dobre a naopak, niektoré šaty potrebujú pohyb, aby naozaj vynikli. Je to veľmi individuálne a treba si to odpozorovať, prípadne vždy skúšať obe verzie, nech vidíte rozdiel.

Úprava

Fotky upravujem buď cez Adobe Photoshop Lightroom v počítači, alebo cez aplikáciu VSCO X v telefóne. Lightroom však používam častejšie, keďže väčšinou potrebujem upraviť veľké množstvo fotiek a v telefóne to ide omnoho pomalšie. Okrem toho, LR ponúka o čosi viac možností, takže sa dá s fotkou pekne hrať. Kúpila som si pár presetov, ktoré používam a ktoré som si upravila po svojom, takže sú presne také, aké ich chcem mať. Fotky neretušujem, pretože som na to príliš lenivá, ale do budúcna mám cieľ naučiť sa retušovať pokožku, čo by som rada využila na portréty.

Keď som sa na Instagrame pýtala, čo by ste chceli vedieť, padla aj otázka ohľadom organizovaní si fotiek do feedu na Instagram. Túto otázku si však nechám nabudúce. 🙂 Rada by som pre vás pripravila článok o tom, ako využiť Instagram čo najefektívnejšie, aké appky v mobile na úpravu fotiek odporúčam a podobne.

Ružové šaty

V poslednom outfitovom článku som vám písala o tom, ako veľmi som sa zamilovala do zavinovacích šiat! Dnešný outfit to len potvrdzuje a musím povedať, že tieto ružové z Reservedu úplne prekonali moje prvotné očakávania. Na vešiaku totiž vyzerali ako nočná košeľa, no akonáhle som si ich obliekla, vedela som, že bez nich z obchodu neodídem. Cítim sa v nich perfektne a sú dokonalý príklad toho, že ak žena nájde šaty, v ktorých sa cíti sebaisto a pohodlne, nič viac jej netreba. Preto som dnes stavila na jednoduchosť a šaty doplnila iba jemnými šperkami a hnedými lodičkami. Ružová kabelka v strednej veľkosti sa k midi dĺžke šiat skvelo hodí a výraznejší rúž dodá celkovej ružovej „ňjud nude“ pekný farebný akcent.

Prajem vám krásnu nedeľu.

Foto: Peter Antal

Topánky: Nine West, Šaty: Reserved, Kabelka: Coccinelle, Okuliare: Bay Bay, Hodinky: Daniel Wellington (s kódom „sweetlady“ máte 15% zľavu na všetky kúsky z ich webu), Náramky, náhrdelník & náušnice: Violetta Blues

Love, peace and fashion